Pred rokmi ma zaujal tento článok s lekárkou Magdalénou Harakaľovou, ktorá vyštudovala medicínu a posobí ako vedkyňa v Holandsku.
Je to rozhovor z roku 2015, ale stále je v ňom mnoho informácií aktuálnych.
MAGDALÉNA HARAKAĽOVÁ (na fotografii zo svojho archívu) sa narodila v roku 1984 v Humennom, vyštudovala Lekársku fakultu UPJŠ v Košiciach, bola študentskou osobnosťou roka a získala cenu prezidenta Slovenskej republiky. Hneď po škole odišla do zahraničia, doktorát si urobila na University Medical Center Utrecht v Holandsku. Pracuje ako vedkyňa – kardiovaskulárna genetička na tamojšom ústave genetiky, vyučuje kardiológiu na tamojšej lekárskej fakulte. Publikovala v popredných vedeckých časopisoch ako Nature Genetics alebo New England Journal of Medicine. Holandská genetická asociácia jej udelila cenu Mladý genetik roka. Je vydatá, má jedno dieťa, medzi jej hobby patrí záhrada.
V tom rozhovore tvrdí:
“Odišla som, lebo som sa bála, že ma slovenský systém stiahne a skončím ako lekárka, ktorá sa raz dostane do situácie, že si úplatky zdôvodní drahou hypotékou alebo tým, že chce, aby jej deti študovali. Začne sa to čokoládami a končí peniazmi. Vieme predsa, ako to funguje a ako sa celý proces v čase vyvíja.”
https://dennikn.sk/204271/lekarka-v-holandsku-odisla-som-aby-ma-slovensky-system-nenakazil/?ref=pt
Citujem z článku:
V Holandsku sa lekári vždy správajú slušne?
Keď som prišla do Holandska, bola som prekvapená, na akej profesionálnej úrovni vystupujú už medici. Sama tam dnes prednášam na lekárskej fakulte a viem, koľko informácií dostávajú tamojší študenti, a koľko som ich dostávala ja v Košiciach.
Pevnou súčasťou výučby v Holandsku totiž je, ako majú vystupovať, správať sa k pacientom, čo sa pýtať, ako oznámiť ťažkú správu, správu o smrti, o prognóze, ako nebyť príliš optimistický, ako situáciu nezľahčovať, nepreháňať a podobne. Lekár totiž musí byť trochu diplomat, psychológ aj právnik zároveň.
Na Slovensku sa to neučí?
V čase môjho štúdia sa to nedialo. Medici boli po škole tvrdo hodení do reality, čo pre nich bolo drsné. Nik ich necvičil, aby sa za každých okolností vedeli správať profesionálne.
Koniec koncov, práve preto je adekvátna komunikácia lekára s pacientom na Slovensku len výnimkou. Zažila som síce aj takých, ale bolo ich málo. Na druhej strane, frustrovaný lekár sa, logicky, ani nemôže správať ako profesionál.
Ste vedkyňa. Doplácajú dnes slovenskí pacienti na nedostatočné financovanie výskumu?
Samozrejme, veď je bežné, že ľudia s identickými diagnózami dostávajú v rôznych nemocniciach rôzne lieky. V Holandsku to funguje inak – vypíšu sa veľké granty a urobia štúdie, do ktorých sa zapojí všetkých osem univerzitných centier s lekárskymi fakultami plus dobre organizovaná sieť všeobecných lekárov.
Zo štúdií najlepších odborníkov vyplynie, ktorý liek či postup je najlepší na konkrétnu diagnózu, a odvtedy ho používajú všetci.
Podobné granty by u nás zrejme boli ďalším zdrojom kradnutia a korupcie. Príkladov je dosť.
Lebo korupcia na Slovensku je všadeprítomná. Stačí, že chcete prejsť autom cez STK, trochu vám klepe výfuk na aute, a už vás čaká natrčená ruka, prípadne úplatok sám ponúknete, aby ste mali pokoj. Viem tiež, ako sú slovenskí taxikári naštvaní, keď si od nich pýtam banálne potvrdenie za platbu.
Osobne mám pocit, že korupcia je na Slovensku už taká zažratá, že veľká časť populácie sa jej ani nechce zbaviť, keďže jej prítomnosť im vyhovuje.
Je pravda, že zo Slovenska ste odišli hneď po škole aj preto, aby ste sa tým systémom nestihli nakaziť?
Áno. Odišla som, lebo som sa bála, že ma slovenský systém stiahne a skončím ako lekárka, ktorá sa raz dostane do situácie, že si úplatky zdôvodní drahou hypotékou alebo tým, že chce, aby jej deti študovali. Začne sa to čokoládami a končí peniazmi. Vieme predsa, ako to funguje a ako sa celý proces v čase vyvíja.
Je to s korupciou medzi slovenskými lekármi také zlé?
Je, veľa sa o tom rozprávalo už medzi medikmi. Bolo dokonca známe, ktorí lekári za jednu operáciu berú aj 500 či 1 000 eur. Samozrejme, dôkazy nik nemal, toho šepkania o úplatkoch však bolo tak veľa, až sme sa s manželom vážne báli, že pred tú dilemu raz budeme postavení aj my.
To znie, akoby mala tá profesia úplatky vžité.
Nie. Medici tesne po škole zväčša ešte žijú v tom, že chcú zmeniť svet, že budú iní ako staršia generácia, nechýba im entuziazmus a odvaha. Problém je, že časom sú v práci vplyvom okolia nútení podvoliť sa, jednoducho ich ten systém pohltí a oni zistia, že je to ľahšia cesta, prípadne nechcú ísť proti ostatným, aby nepôsobili ako čudáci.
Najhoršie je, že dnes, šesť rokov po škole, vôbec nemám pocit, že sa to na Slovensku mení k lepšiemu. Naopak, situácia v zdravotníctve a vede sa len zhoršuje. Viete, čo sme si počas školy medzi sebou hovorili?
Nie.
Že ak chceme niečo dosiahnuť, treba ihneď po promóciách vycestovať za hranice. Kto totiž neodíde hneď a ostane si robiť atestáciu na Slovensku, zväčša sa už na odchod neodhodlá.
Nepoznám jediného môjho či manželovho spolužiaka, ktorý by najskôr ostal pracovať doma a potom šiel robiť do zahraničia. Založili si totiž rodiny, narodili sa im deti, vzali si hypotéky, a to všetko už boli prekážky, ktoré im to rozhodnutie komplikovali.
Keďže ste odišli hneď po škole, necítite dlh voči krajine, ktorá vám poskytla vzdelanie?
Naopak, ten záväzok si veľmi dobre uvedomujem. S manželom sme však prišli na to, že ak chceme pomáhať Slovákom, zo Slovenska sa to nedá, lebo miesto skutočného výskumu by sme sedeli v ambulancii, vypisovali nezmysly a zháňali peniaze, aby sme vôbec mohli fungovať. Čas, ktorý by sme venovali papierovaniu, v Holandsku využijeme oveľa lepšie.
Benefity z toho má nielen Holandsko, ale aj Slovensko, keďže kolegom a cez nich aj pacientom poskytujeme maximálne množstvo odborných informácií. Okrem toho, na Slovensku je dosť kvalitných lekárov, pacienti naším odchodom neutrpeli. Ak na niečo zdravotníctvo dopláca, tak na krádeže a šialené toky peňazí v ňom.
Napríklad?
Stačí čítať blogy Ľudmily Kolesárovej z Dobrého anjela či mnohých iných. Zistíte, že ešte aj onkologický pacient musí na magnetickú rezonanciu neraz čakať mesiac. To je čas, pri ktorom sa mu môže znížiť šanca na prežitie až o 90 percent. V Holandsku sa pritom toto vyšetrenie používa aj preventívne, trebárs pri drobných vrodených chybách srdca, aby sa odhalili prípadné skryté ochorenia.
Priznám sa, že niekedy až zúrim, keď vidím, ako by všetko mohlo fungovať aj doma. Večer si však cez internet prečítam správy o Slovensku a jeho kauzách, a som v šoku, ako ľudia pri moci pokojne a bez hanby škodia bežným ľuďom.
Holandské zdravotníctvo nemá kauzy?
So žiadnym rozkrádaním som sa nestretla. Keby sa v Holandsku prišlo na to, že niekto si ulieva verejné peniaze, prípadne sa akokoľvek snaží niekomu uškodiť, okamžite končí a má vážne problémy.
Veď tu padali ľudia už len za to, že lekár chytil študentku za plece, alebo mal rasistický komentár. Ľudia v Holandsku sú jednoducho inak nastavení, preto je také šokujúce z diaľky sledovať, koľko Slováci dokážu papalášom prehltnúť. Kedy im vlastne dôjde trpezlivosť s tým, ako sa k nim tí hore správajú a ako ich okrádajú?
Čo ste cítili pri sledovaní kauzy piešťanského CT či sledovaní nielen Pašku a jeho okolia?
Mohla by som si pokojne povedať, že som obyvateľkou EÚ a Slovensko ma už nezaujíma. Snažím sa však pomáhať kolegom z domova, ako sa dá, a z tohto relatívne pokojného a čestného života ma neustále vytrhávajú práve podobné kauzy.
Neraz som sa pristihla, ako aj o druhej ráno žasnem nad článkami a diskusiami na tému zdravotníctvo. Keď zlodeji kradnú verejné peniaze, de facto urážajú moju mamu, sestru, kohokoľvek blízkeho. A ja sa vážne nedokážem pozerať na to, ako mocní ubližujú slabým.
V zahraničí by tí ľudia sedeli, lebo – a nie je to žiadna fráza – všetky rozkrádačky ľudí reálne stoja životy aj zdravie. To už nie je o politických rečiach, či ísť ľavicovou alebo pravicovou cestou, ale o arogancii vlády, parlamentu a im blízkych. V normálnej krajine sa také zlo predsa nemôže diať systémovo.
Koniec citácie z článku.
S ňou a s lekárom a vedcom Michalom Mokrým neskor uverejnil rozhovor Eugen Korda. Ten rozhovor je teraz na tyzden.sk už len pre predplatiteľov. Predpokladám, podľa rozhovoru a foto, že sú to manželia.
Rozhovor s vedcom Michalom Mokrým, ktorý posobí v Holansku, uverejnil Denník N, tu je na neho odkaz:
Ten rozhovor stojí za to si prečítať. Kvoli pohľadu Michala Mokrého na slovenskú vedu a porovnanie so zahraničím.
Citujem z článku:
MICHAL MOKRÝ sa narodil v roku 1982, vyštudoval Lekársku fakultu UPJŠ v Košiciach, kde sa stal Študentskou osobnosťou Slovenska za lekárske vedy a farmáciu. V roku 2007 odišiel na doktorandské štúdium do Holandska na Utrecht University. Pracuje ako vedec na pediatrickej klinike v Utrechte, kde sa zameriava na zápaly čreva. Je spoluautorom približne 40 publikácií (vrátane článkov v Cell, Nature, Nature Methods, Cell Stem Cell, Cell Reports, Immunity, EMBO journal, Nucleic Acids Research, Gastroenterology). Je ženatý, má jedno dieťa.
Zo Slovenska ste navždy odišli už dva týždne po promóciách. Čo sa stalo?
Veda ma zaujímala už počas vysokej školy, so spolužiakmi sa nám už vtedy darilo pravidelne publikovať práce v karentovaných časopisoch. Prekážalo mi však, že všetko sa robilo len na kolene. Iná vec je, že v tom čase som ani len netušil, že veda sa dá robiť aj inak.
Rok pred koncom školy som sa dostal na tri mesiace do Holandska, kde som zrazu videl špičkové laboratórium. Pochopil som, ako veľmi zaostávame za svetom a že ak ostanem doma, nikam sa neposuniem. Od tej chvíle mi bolo jasné, že musím ísť von.
S vedcami na Slovensku ste v kontakte dodnes. Čo vám hovoria?
Najviac ich trápi nedostatok peňazí na výskum, frustrácia, že nech robia, čo chcú, aj tak to nikam nevedie, a tiež problémové vzťahy na pracoviskách. Samé žabomyšie vojny, ktoré v Holandsku prakticky nepoznám.
Vedec Matúš Maciak z Karlovej univerzity mi spomínal, že vedecká sféra na Slovensku je orientovaná najmä na kvantitu, teda na publikovanie čo najväčšieho počtu odborných článkov.
A má pravdu. Aká však musí byť úroveň takýchto článkov? Mnohé sú naozaj zbúchané len preto, aby sa vykázali čísla, pretože existuje množstvo časopisov, ktoré sa síce tvária vedecky, ale zverejnia hocakú hlúposť.
Keby ste videli, koľko takých indických a čínskych periodík existuje, žasli by ste. Stačí im poslať kompilát, náhodne vytvorený cez Google, zaplatiť 100 eur a máte istotu, že to vyjde. Bude to mať dokonca pridelené čosi ako ISSN, len reálny prínos pre vedu bude nula celá nič.
Sú vôbec problémom slovenskej vedy peniaze? Nie jej skostnatenosť?
Peniaze problémom sú, ale ani zďaleka nie hlavným. Ak by teraz nový minister školstva nalial do slovenskej vedy raz toľko, stále to bude o ničom. A ak by do nej rovno nalial aj desaťnásobok súčasného rozpočtu, výsledok bude stále hanebný.
Prečo?
Lebo každé euro, ktoré ide do vedy na Slovensku, je využívané oveľa neefektívnejšie ako vonku. A nemyslím tým Holandsko, Slováci to totiž robia horšie aj od vlastných susedov. Povedzme si to otvorene – mnohí sa na vedu iba hrajú.
Aj vedec vo Švédsku Matúš Soták však tvrdí, že v investíciách do vedy Slovensko predbiehajú už aj balkánske krajiny.
Samozrejme, nemýli sa, sme na chvoste, nič to však nemení na tom, že ešte aj z toho mála, čo investujeme, vyprodukujeme po prepočte na jedno euro menej ako Čech, Maďar, Poliak či Nemec.
Totálne nám totiž zlyhávajú elity, ktoré majú vedu ťahať a určovať, čo je momentálne top, teda veci, na ktoré sa treba sústrediť. Neklamme sa, že máme dobrý onkologický výskum, keď to je nezmysel. Pravda je taká, že máme slabý biomedicínsky výskum ako celok.
Z čoho vychádzate?
Na prstoch jednej ruky spočítate kliniky, ústavy a vedecké skupiny, ktoré sú aspoň porovnateľné s tým, čo sa produkuje v západnej Európe. Zvyšok je totálny balast a hranie sa na vedu, nie veda samotná.
Ak totiž napíšete článok, ktorý bude znieť odborne a akademicky, pričom iba replikujete desať rokov známu štúdiu, vede ste nič reálne nepriniesli, iba ste ju zbytočne imitovali. Nevyskúmali ste totiž ani nový liek, ani biomarker, dokonca ste sa k nim ani nepriblížili.
Keď počúvam vysokopostavených ľudí, napríklad niektorých dekanov na univerzitách či prednostov ústavov, až ma zaráža, ako svojim odborom nerozumejú, hoci sa za ne stali profesormi či vedúcimi katedier.
Nie je to príkre hodnotenie?
Znie to možno arogantne a namyslene, ale je to tak. Títo ľudia totiž často nemajú ani šajnu o trendoch vo svete. Vôbec nerozumiem, kde vôbec berú odvahu viesť doktorandov a rozhodovať, čo sa bude skúmať. Ako ich majú správne nasmerovať, keď sami tápu?
Postavenie slovenskej vedy vo svete je predsa úplne zanedbateľné. V tomto naozaj nejde o tliachanie frajera Miša Mokrého z Holandska, ktorému sa všetko ľahko hovorí, lebo je v zahraničí v dobrej nemocnici a na výskum má dosť peňazí. Ukazujú to totiž tvrdé dáta, nie ja.
Konkrétne?
Existuje takzvaný Nature Index, ktorý zostavuje jedno z dvoch či troch najvýznamnejších vydavateľstiev najkvalitnejších a najprestížnejších vedeckých časopisov. Inými slovami, v týchto časopisoch končí zväčša všetko, čo má pre svetovú vedu skutočný zmysel.
Koniec citácie z článku.
V tomto rozhovore spomínal aj vedca Petra Celeca, tak som hľadala na internete, kto to vobec je, lebo jeho meno som počula prvýkrát. Tu je rozhovor s týmto vedcom, kde okrem iného porovnáva podmienky pre vedu na Slovensku a v zahraničí.
Peter Celec: Na Harvarde môže robiť kvalitnú vedu každý. My sme ukázali, že sa to dá aj na Slovensku
Vypočula som si s týto vedcom aj iné rozhovory, nie so všetkým súhlasím. Dokonca k niektorým jeho názorom v iných rozhovoroch mám veľké výhrady.
Ale rozhovor, na ktorý som dala vyššie odkaz je podľa mňa v mnohom zaujímavý a zaujal ma.
Prečo to na Slovensku nejde a v zahraničí ide?
Rozhovor s Magdalénou Harakaľovou je z roku 2015, s Michalom Mokrým z roku 2016, ale ja mám pocit, že nič sa na Slovensku nemení k lepšiemu.
Dokonca i lekári, ktorí sa snažia skutočne liečiť pacientov, nie sú verejnosti bežne známi. Ja som videa slovenského lekára Ladislava Kužeľu našla náhodou.
Ako si správnym výberom stravy môžeme zachrániť život / The Powerlogy Podcast
Koho dnes počúvam : doc. MUDr. Ladislav Kužela, PhD., MPH je uznávaný gastroenterológ, autor uznávaných publikácií, vysokoškolský pedagóg, bývalý hlavný odborník MZ SR pre gastroenterológiu. Dlhé roky pôsobil na poste riaditeľa najväčšej detskej nemocnice v strednej Európe. Ladislav Kužela zastáva názor, že len liečiť nestačí. Dôraz kladie na prístup a komunikáciu, pacient je rovnocenným partnerom v diskusii.
https://popelka.blog.pravda.sk/2022/09/13/preco-pravda-o-zdravi-nikoho-nezaujima/
https://popelka.blog.pravda.sk/2013/01/04/gersonov-zazrak-alternativna-liecba-rakoviny-2/
https://popelka.blog.pravda.sk/2022/09/12/gersonova-terapia-liecba-rakoviny-2-cast/
Veľká časť slovenských študentov už študuje v... ...
Za 54 rokov života odo mňa ani mojej rodiny... ...
Nič nie je zadarmo. To len volič SSD si to... ...
Však iba také, aké sa vybudovali ! Aké boli... ...
Aha hneď dvaja čo si zobrali vzdelanie zadarmo... ...
Celá debata | RSS tejto debaty