Zaujal ma tento článok, kde anonymne hovorí jeden z lekárov, ktorý stiahol podanú výpoveď.
Odkaz na tento článok:
Citujem z článku:
Tvrdí, že viacerí lekári stiahli svoje výpovede po tom, čo im vedenie prestalo podpisovať súhlas na účasť na kongresoch, bránilo im v cirkuláciách, ktoré potrebujú na atestačnú skúšku, a na niektorých oddeleniach doktorom vo výpovediach zakázali aj operovať. Zároveň však priznáva, že väčšina lekárov výpovede nemyslí vážne a pridáva sa hlavne z kolegiality.
„Jediní, kto tu má nejakú energiu veci meniť, sú lekárski odborári. Zvyšok sa snaží v týchto podmienkach hlavne prežiť.“ Aké výhrady má voči lekárskym odborárom, kde všade sa v nemocniciach strácajú peniaze a prečo nakoniec odmietol publikovať rozhovor pod vlastným menom?
Pôvodne ste súhlasili s rozhovorom pod svojím menom, no nakoniec ste to odmietli a požiadali ste o zverejnenie len v anonymnej podobe. Čoho sa bojíte?
Ja sa nebojím, no veľa mojich blízkych ľudí, ktorí takisto pracujú v zdravotníctve, by to mohlo ovplyvniť. Zvažoval som to, ale keby sa ich to negatívne dotklo, veľmi by som si to vyčítal. Mne by nevadilo, ak by ma aj za to vyhodili, určite by som si v súkromnom sektore našiel niečo iné, ale nechcem tým uškodiť svojim najbližším.
Za vaše vyjadrenie by vás mohli vyhodiť až z práce?
Vedenie nemocnice by to určite prekvapilo. Vzťahy medzi mnou a vedením už nie sú najlepšie. Hoci som pri sťahovaní výpovede nezažil veľký nátlak, bol tam silný záujem, aby ma zlomili. Povedať svoj názor či oponovať vyššie postaveným je stále zriedkavé. Ľudia sa stále boja hierarchie a už vôbec s ňou nechcú bojovať.
Prečo ste teda podali výpoveď?
Keď sa na oddelení podávajú výpovede, nikto nechce vyzerať, že je proti alebo ten zlý. Keď kolega vytlačil papiere, nastane niečo ako davová psychóza, podpíše to jeden, pridá sa druhý aj tretí, ide to veľmi rýchlo a potom už len málokto chce vytŕčať. Keď to všetci podpisujú, atmosféra je iná. Tiež to chcete podpísať, aby ste nevyzerali neznalý pomerov alebo nekolegiálny.
Často si mnohí ani neuvedomujú, čo to vo finále znamená, a mnohí si to dostatočne nepremyslia, čo sa potom ukazuje aj pri sťahovaní výpovedí.
Ako sa pozerá na tých, čo výpoveď nepodali?
To si dovolí spraviť len ten, kto má vážny dôvod, kto nechce niečo riskovať alebo vyslovene s touto formou protestu nesúhlasí. Nie je veľa takých silných charakterov, ktorí povedia, že by to spravili len vtedy, keby boli o tom naozaj presvedčení.
LOZ tvrdí, že počet sestier od ich výpovedí v roku 2022 narástol v nemocniciach o takmer 600. To v praxi nevidíte?
No ja som si to teda na našom oddelení nevšimol. Stále ideme na redukovaný počet lôžok práve pre nedostatok sestier. Stále sa menej operuje práve preto, že chýbajú sestry a nemá kto robiť výkony. A takto funguje v Bratislave veľa oddelení. Tým najviac trpia pacienti, lebo musia čakať doma, nemôžu byť liečení, donekonečna sa odkladá ich príjem a je to extrémne frustrujúce.
Nemalo by sa teda viac ako lekárom pridať práve sestrám?
To je otázka na mieste. Napriek tomu si myslím, že aj posledné navýšenie platov sestier pomohlo a štátny sektor sa stal konkurencieschopnejším voči súkromnému.
Napríklad v Bratislave veľa sestier odišlo do Borov, ale mnoho sa ich po krátkom čase vrátilo naspäť, keďže tam plat závisí aj od výkonu. Nie každý, kto pracoval predtým v štátnom zdravotníctve, je pripravený na podobné podmienky. Kým u nás často robíme všetko pre to, len aby sme niekoho neoperovali, u súkromníka sa často operuje aj to, čo by sa nemuselo.
Prečo ste potom výpoveď stiahli?
Viackrát mi bolo odporúčané, aby som výpoveď stiahol. Najskôr som ju stiahnuť nechcel, odolával som, ale už po viacerých razoch, keď mi bolo povedané, že som zostal skoro posledný a moje miesto môže byť ohrozené, som to celkom nepremyslene stiahol aj ja. Povedal som si, že stále je výpovedí vyše 3300, tak sám nebudem robiť veľké vlny.
Stiahli ste výpoveď po schválení zákona o mimoriadnej udalosti, ktorá môže prinútiť pracovať lekárov aj vo výpovediach?
Nie, spravil som to pár dní predtým. Keby to boli spravili, keď som sa rozhodoval, tak to určite nestiahnem. Ale bolo už neskoro.
Takto to bolo aj v prípade ostatných kolegov, ktorí v nemocnici sťahovali výpovede?
Každého prípad je individuálny. Prijatie tohto zákona však nebolo rozhodujúcim faktorom. Vo väčšom sa začali sťahovať výpovede už predtým.
Prečo?
Viacerým kolegom vo výpovediach prestalo vedenie napríklad podpisovať súhlas na účasť na kongrese či konferencii.
Ale to je pochopiteľné.
Prečo by mala nemocnica umožniť ísť lekárovi na kongres, ak podal výpoveď?
Čiastočne súhlasím. Potom sa však začalo diať to, že ďalším, ktorí mali začať atestovať, riaditeľstvo nepodpísalo cirkulácie, ktoré potrebujú stihnúť do atestácie. Aj to mnohých presvedčilo, aby výpoveď stiahli. Mnohí, ktorí majú rodiny, hypotéky, to takisto prehodnotili, lebo predtým si to dostatočne nepremysleli.
Boli však aj takí, ktorí sa obávali, či ich po takejto výpovedi ešte v inej štátnej nemocnici zoberú. A všetkých, ktorí chceli výpoveď stiahnuť, vedenie v tomto kroku podporovalo.
Vedenie tlačilo na lekárov len takýmto spôsobom?
Toto boli skôr menšie veci. Na iných oddeleniach lekárom vo výpovediach zakázali operovať, čo je pomerne veľký zásah do života operatéra. Títo kolegovia potom výpovede stiahli a v takejto atmosfére sa k nim viacerí pridali.
Mali strach?
Áno, aj. Dlhšie sa v nemocniciach v Bratislave hovorí o krátení úväzkov, lebo na niektorých oddeleniach je relatívne veľa lekárov na počet sestier a v závere aj na počet hospitalizovaných pacientov. Toto na mnohých tiež zabralo, keďže viacerí výpoveď nemysleli celkom vážne.
Robíte v súkromnej ambulancii popri nemocnici aj teraz?
Áno, po práci v nemocnici.
Nevidíte v tom problém?
Ten, kto robí aj mimo nemocnice, tam míňa svoj vlastný čas a energiu. Je to jeho šikovnosť. Ale rozumiem, na čo narážate. Sú prípady, keď lekár rieši pacienta na dvoch miestach a to, za čo pacient nechcel platiť u súkromníka, mu ten istý lekár vybaví v štátnej nemocnici. Alebo ak chcel skoršie vyšetrenie, tak si ho posunul do svojej súkromnej ambulancie, kde si zaň musel zaplatiť. To je problém a nemalo by sa to diať, ale to nie je môj prípad.
Je však hrozné, že keď má človek naozaj ťažkosti, nevie dostať vyšetrenie včas a musí často čakať v bežných ambulanciách aj pol roka alebo viac.
Takže aj vy ako lekár štátnej nemocnice ľuďom odporúčate radšej ísť k súkromníkovi, ak sa chcú dostať na vyšetrenie skôr?
Keď vidím, že ten pacient má naozaj veľké ťažkosti, zavoláme ho a vyšetríme aj po ordinačných hodinách na oddelení. Ale sú to akútne prípady, ktoré by nemohli čakať pol roka na oficiálny termín, ktorý dostanú v ambulancii.
To je podľa vás v poriadku?
Napriek všetkému som tu spokojný, aj s platom, nepotrpím si ani na to, aby nemocnica vyzerala na pohľad úplne výborne. Kým dokážem robiť medicínu, ktorú chcem, a viem pomôcť pacientom, ktorí to potrebujú, nemám dôvod odchádzať.
Máte výhrady voči tomu, ako sa k lekárom postavila vláda. Vyčítate pri rokovaniach niečo aj lekárskym odborom?
Jasné, že vidím, čo by sa dalo zmeniť aj na strane odborov, ale vidím, že doktorovi Visolajskému ide o dosiahnutie cieľa, na ktoré používa aj prostriedky, s ktorými sa nie vždy musím stotožňovať. Ale väčšinu toho, čo robí, schvaľujem. Je to jeden z mála ľudí, ktorý chce, aby zdravotníctvo ako celok fungovalo, nejde mu len o seba, jeho ambulanciu či jeho nemocnicu. Má víziu. Lekárske odbory sú jedna z mála inštancií, ktorým na zmene systému naozaj záleží.
Nemyslíte, že by k zmene mali pristúpiť aj samotní lekári, ktorí takisto tvoria pravidlá systému?
Určite. Mali by aj mohli by, ale nemám pocit, že majú na to energiu a že naozaj chcú. Jediní, kto tu má nejakú energiu, sú lekárski odborári. Zvyšok sa snaží v týchto podmienkach hlavne prežiť. Už len do toho, aby boli ich pacienti správne liečení, ide dosť veľa energie. Potom sa už spoliehate na systém, či vás podporí alebo stlačí dole.
Keď tu chce niekto prekvapiť systém, napríklad že chce ešte popoludní operovať, tak to mnohých rozhodí, hoci sú lekárske špecializácie, ktoré robia čísla aj večer. No je veľa lekárov, ktorí nevedia fungovať sami, len v kolektíve, bez neho by boli stratení. Ak sa chce však šetriť, treba začať inde.
Kde?
Každý deň vidím, ako sa vyhadzujú v nemocnici peniaze. Sú kolegovia, ktorí sa boja, tak dajú pre istotu pacientovi spraviť aj také vyšetrenia, ktoré mu ani netreba, len pre istotu, na čom hneď stráca nemocnica, lebo jej to všetko neuhradia.
Rovnako hospitalizácie. Niekto tu namiesto štyroch dní leží štrnásť len preto, že je to niečí známy. Zbytočne tak platíte a míňate energiu lekára či sestry pri pacientovi, ktorý to ani nepotrebuje. A to nehovorím o strave, liekoch či dezinfekcii. Keď sa ozvete a máte záujem veci meniť, obráti sa to proti vám, tak potom to už neriešite, lebo plat budete mať aj tak na začiatku aj na konci mesiaca ten istý.
No nie je toto práve na pleciach vedúcich lekárov, aby to zmenili?
Áno, ale to musí urobiť manažment.
Koniec citácie z článku (necitovala som ho celý, len niektoré pasáže, ktoré ma zaujali)
Lenže nie je jediný, ktorý kritizuje chyby zdravotníckého systému, o ktorých často kompetentní na verejnosti mlčia.
Ďalší článok uverejnený 4.2.2024
https://www.postoj.sk/146531/nasim-najvaecsim-problemom-je-lekarska-gerontokracia-ktora-odmieta-zmeny
Citujem z článku:
Lekár, ktorý sa vrátil a znova odišiel Naším najväčším problémom je lekárska gerontokracia, ktorá odmieta zmeny
„Sú to najmä starí lekári, ktorí najviac korumpujú celý zdravotnícky systém,“ tvrdí profesor a onkogynekológ Pavol Žúbor, ktorý Slovensko vymenil za Nórsko.
„Najväčším problémom nášho zdravotníctva sú starnúci lekári, ktorí odmietajú zmeny a pestujú kult lekárskej svojvôle a sebastrednosti,“ hovorí v rozhovore pôrodník, onkogynekológ a mamológ s viac ako 20-ročnou praxou Pavol Žúbor.
Najskôr odišiel do Nórska, aby sa naučil, ako funguje jeden z najlepších zdravotníckych systémov. Po návrate sa stal šéfom Gynekologicko-pôrodníckej kliniky Univerzitnej nemocnice v Martine, z ktorej však vraj pre neochotu lekárov robiť zmeny opäť odišiel. Momentálne pracuje v Osle, ale zároveň robí medicínskeho konzultanta nemocniciam naprieč celou Škandináviou.
V rozhovore vysvetľuje, prečo pokladá slovenských lekárov v dôchodkovom veku za tých, ktorí najviac rozbíjajú zdravotnícky systém, aj to, čo najviac prekáža lekárom, ktorí sa chcú zo zahraničných nemocníc vrátiť na Slovensko. Ako fungujú nemocnice a ambulancie v Nórsku? V čom sa líši systém práce a postupy lekárov a prečo odmietol aj Bory?
Pavol Žúbor bol svojho času najmladším profesorom a doktorom vied na Slovensku. Je medzinárodne uznávaným expertom s vysokým citačným indexom. Okrem onkologických ochorení je tiež odborníkom na diagnostiku a liečbu vysokorizikových stavov v tehotenstve. V minulosti radil ministerke zdravotníctva Andrei Kalavskej aj rezortu školstva. V martinskej nemocnici pracoval s prestávkami 16 rokov.
Nórsko ste si vybrali aj preto, že ste v Martine učili nórskych medikov?
Určite to súvisí aj s tým, ale v prvom rade patrí Nórsko medzi krajiny s najlepším zdravotným systémom. Stačí si pozrieť analýzy kvality zdravotnej starostlivosti ako Globsec Health Report alebo EHCI a hneď viete, kam máte ísť. Ak sa mám niekde ísť učiť, tak predsa od najlepších.
Po necelých dvoch rokoch ste sa z Nórska vrátili domov a stali ste sa prednostom gynekologickej kliniky. Splnil sa váš zámer prinášať na Slovensko zmeny?
Po 18 mesiacoch ma zavolali domov robiť zástupcu prednostu gynekologickej kliniky. Keď som po dvoch rokoch prevzal vedenie kliniky, snažil som sa implementovať medicínske, organizačné, procesné a manažérske postupy presne tak, ako to fungovalo v zahraničí, najmä v Nórsku a vo Švajčiarsku.
Zaviedli sme na klinike nové procesy, vďaka ktorým sme mali výborné medicínske aj ekonomické výsledky, zo 400-tisícových strát sme sa ako klinika dostali do výrazného finančného plusu, vďaka čomu sme mohli rozvíjať pracovisko aj pravidelne dávať lekárom a sestrám individuálne osobné hodnotenie na základe ich snahy a angažovanosti v práci.
Zmeny si všimlo i ministerstvo zdravotníctva a boli sme udávaní ako príklad z praxe, že sa veci dajú meniť k lepšiemu. Avšak na druhej strane to niektorých veľmi naštvalo.
Prečo?
Výsledky sa tu na Slovensku neoceňujú, je tu závisť. Keď vás vedenie pred ostatnými vyzdvihne a dá za vzor, kostlivci sa hneď začnú báť, intrigovať a nachádzať na vás špinu. Nesnažia sa vám pomôcť, keď narúšate ich rokmi zabehnuté kruhy.
Na Slovensku totiž neplatí evidence-based medicine (medicína založená na dôkazoch, pozn. red.) ale eminence-based medicine, teda niečo ako „ja som tu 40 rokov a ja rozhodujem, ako je to správne“. A potom protežovanie, falošné kamarátstvo a princíp chránenia si „svojej svorky“ za vzájomné benefity. Bol som tak trochu naivný, že dokážeme tie veci zmeniť.
Chcete povedať, že z kliniky a nemocnice ste odišli preto, lebo vás kolegovia vyštvali?
Dá sa to tak povedať. Niektorí slovenskí doktori vedia byť dosť zákerní, hlavne ak ide o nich. Všetci kričia, ako idú veci meniť, ale nik po nociach neštuduje zahraničné protokoly, nerobí si analýzy svojej práce a nevyhodnocuje výsledky. Väčšina týchto viac ako 60-ročných lekárov, ktorí už jednoducho nemajú fyzický ani mentálny drajv, nie je ochotná robiť akékoľvek zmeny. O nich len rozprávajú.
Sú to práve oni, ktorí rozbíjajú slovenský zdravotnícky systém. Najmä kvôli nim, ak sú vo vedúcich pozíciách, odchádza z nemocníc stredná generácia. Ostávajú tam len mladí neatestovaní lekári po škole, z ktorých mnohí utekajú preč po získaní atestácie, ďalej „lojalisti-prospechári-horolezci“ a mazaní dôchodcovia berúci súbežne dôchodok i plat. A po poslednom zvýšení platov za odpracované roky už z nemocníc neodídu ani v osemdesiatke.
To preto ste odišli z kliniky?
Nikomu sa v takomto systéme veľmi nechce meniť spôsob fungovania a efektivity práce. Keď máte šťastie na pokrokovo uvažujúceho riaditeľa nemocnice, často máte smolu na kolegov prednostov, lebo keď riaditeľ vyzdvihne váš výkon, všetci ostatní sa proti vám postavia.
Prednostovia viacerých kliník tu majú popri vedení svojich oddelení aj súkromné ambulancie, niektorí ešte aj úväzok na fakulte, nemajú čas robiť seriózny manažment na svojich pracoviskách. Radšej by len operovali a vizitovali, čo im dáva pocit moci nad klinikou.
Ak chcete niečo zmeniť, je to večný donkichotský boj so systémom.
A namiesto nich robia tú tvrdú bežnú klinickú prácu v nemocniciach mladí doktori, ktorí za nich prijímajú aj prepúšťajú pacientov a v službách píšu nálezy. Však to je choré! Títo „elitní“ lekári sú jeden veľký moloch, ktorý nič nechce zmeniť, lebo takýto systém im vyhovuje.
Takže podľa vás sú problémom slovenského zdravotníctva lekárske elity, ktoré odmietajú zmeny?
Tých problémov je oveľa viac, ale toto je jeden z kľúčových, ktorý súvisí s naším rapídnym nedostatkom zdravotníkov. Keď sa chce akýkoľvek lekár vrátiť zo zahraničia na Slovensko, hneď sa radšej otočí alebo ide aspoň k súkromníkovi na Bory.
Ten, kto príde do štátnej nemocnice, bojuje proti nefunkčnému systému, ktorý tvoria starnúce lekárske elity, a tie si nikto nedovolí vyhodiť, lebo za nich ani nie je personálna náhrada.
V našom zdravotníctve je však toľko lekárov po päťdesiatke, ktorí zmeny brzdia, že keď na ich miesto aj dosadíte mladých, tých vytvorený systém zomelie a skazí. Myslieť si, že navýšením počtu medikov sa niečo zmení, je absolútne nepochopenie podstaty problému. Vydržia do atestácie a potom sa rozhodujú, čo ďalej. Zaváži najmä to, či majú mamu, otca doktora a budú robiť u nich a nejako sa pretlčú alebo si už založili rodinu. Ak sú ešte sami, tak si povedia, že skúsia zahraničie, inak sa doma kompletne vyčerpajú.
A tomu pripisujete hlavný dôvod odchodu lekárov do zahraničia?
Jednoznačne. Systém nie je nastavený správne, naopak, umožňuje jeho zneužívanie. Ak chcete niečo zmeniť, je to večný donkichotský boj so systémom, ktorý nechce prijímať fungujúce veci. Podporuje sa priemernosť. Keď sa systému nechcete prispôsobiť, vyčerpá vás natoľko, že si poviete, že to viac nemá význam. Nestojí vám to za to.
Neustále odmietanie zaviesť fungujúce veci overené v špičkových zahraničných nemocniciach je extrémne frustrujúce. A to nielen v liečebno-preventívnej oblasti, ale i vo vzdelávaní mladých lekárov a sestier. V takomto systéme mladých dlho neudržíte a nových zo zahraničia zo špičkových zdravotných systémov nezískate.
Cyklíme sa v diskusiách o zvyšovaní platov, ktoré si odborári od vlády vyhrážkami vydupú, ale dostanú ich bez recipročne sľúbenej lepšej efektivity a kvality poskytovanej zdravotnej starostlivosti či ekonomického manažmentu pracovísk.
A tak sa nemocniciam len navyšujú mzdové náklady, ale naďalej nám rovnako umierajú ľudia na onkologické, kardiologické ochorenia, neklesá odvrátiteľná úmrtnosť, odchádzajú zdravotníci a nemocnice sa ešte viac zadlžujú.
Takže nesúhlasíte s tézou, že mladí lekári odchádzajú zo slovenských nemocníc kvôli vyšším platom v zahraničí?
Samozrejme, základné platy mladých slovenských lekárov do štyridsiatky sú nízke, preto ak chcú mať vyšší príjem, musia veľa slúžiť. No neslúžia všetci, ale najmä tí obetavci, ktorí držia celý systém ešte ako-tak nad vodou.
Práve týmto zdravotníkom vedenie pracovísk núti služby, majú stovky hodín nadčasov a po pár rokoch sú úplne vyčerpaní. Prácu zdravotníkov však treba odmeňovať úplne inak a nemôžu mať všetci rovnaký základný plat. Lebo nerobia všetci rovnako veľa a rovnako kvalitne.
Lenže pri štrajkoch lekárov vidíme, že im nejde o to, aby mali viac hodnotené nadčasy, ale základný plat. A pritom sa niektorí zašívajú v riadnom pracovnom čase a iní, čo makajú, dostanú rovnako ako tí, ktorí sa veľa nenarobia.
Na Slovensku nefunguje spravodlivé ohodnotenie zdravotníkov, kvalitné vzdelávanie lekárov ani dobrá organizácia práce. Namiesto riadneho plánovania sa tu viac riešia pofidérne nákupy prístrojov, jednodňovky a operácie za peniaze do vačku. A sú to najmä tí starí lekári, ktorí najviac korumpujú celý zdravotnícky systém. Niektorým proste nikdy nebude dosť.
Týmto tvrdením ste sa určite dotkli mnohých lekárov, ktorí sú čestní ľudia. Nekrivdíte im a nezovšeobecňujete príliš? Určite nejde o takú masovú záležitosť.
Určite to neplatí na všetkých. Vyjadrujem veľký obdiv tým zdravotníkom, ktorí ešte vládzu v tom systéme pracovať a každý deň za cenu obrovského vypätia síl prídu do svojej práce a urobia to najlepšie pre svojich pacientov. Žiaľ, po 30 rokoch sú zničení fyzicky, mentálne, niektorí i rodinne. Je to obrovská daň, ktorú platia za nefunkčnosť zdravotníctva na Slovensku.
Na slovenských konferenciách lekári bežne prepisujú výsledky, aby to lepšie vyzeralo.
Ale to, že sa tu stále klame a využíva celý systém, je jednoducho fakt. Sebastrednosť, egocentrizmus, nekompetentnosť, svojvôľa a nízka úroveň profesionality, to sú najväčšie neduhy slovenských lekárov, ktoré najviac kazia naše zdravotníctvo. A stačí, keď máte 20 percent takýchto ľudí v ňom, rozbije vám to celý systém.
Mnohí z nich sa považujú za svetových a jedinečných, pritom z nich trčí provinčnosť.
Na základe čoho tak veľmi spochybňujete odbornosť našich lekárskych elít?
Tak na domácich konferenciách sa bežne prepisujú výsledky, aby to, čo robia a „dosahujú“, vyzeralo lepšie. Osobne som to videl u kolegov v nemocniciach, mnohí sa vôbec nehanbia falšovať klinické výsledky alebo vykonať falošné vedecké či farmakologické štúdie.
Dokonca len preto, že farmafirmy lekárovi ponúkli testovanie účinnosti lieku po vybratí maternice, niektorí indikovali jej výber aj u tridsiatničky. Lebo farmafirma im zaplatila 8-tisíc eur za pacientku. A prednostovia pracovísk sa predháňali, kto z nich nazbieral viac takýchto pacientok vo farmaštúdii.
Potom tu máme rôzne ministerské komisie, kde títo „experti“ pôsobia. Tvária sa nezávisle, pritom mnohí aktéri sú v nich sú poprepájaní s farmafirmami a lobistickými centrami.
Až takéto veci sa dejú v slovenskom zdravotníctve?
Áno, celý tento systém je veľmi pokrivený. Ale treba povedať, že medzi zlými lekármi, ktorí vyciciavajú systém, sa nájdu aj mnohí dobrí. Ide najmä o čestné a obetavé lekárky, sestry, sekundárnych lekárov, ktorí nemajú tie súkromné ambulancie, a mladých lekárov do atestácie. Avšak týchto ľudí je v zdravotníctve stále menej, a hoci makajú ako o dušu, systém nezachránia, hoci sú to oni, ktorí ešte ako-tak držia slovenské zdravotníctvo.
Mnohí sa však počas rokov skazia, lebo vidia, ako to funguje, a ak chcú v systéme prežiť, prispôsobia sa mu. Keď skončíte školu, nie ste skazený, skorumpovaný ani lenivý a arogantný. Ale keď vidíte, že váš primár má popri nemocnici aj svoju ambulanciu, ktorá mu dobre zarába, berie úplatky a nič sa nedeje, tak aj vaším snom je robiť to isté a mať sa ako on. A aby ste sa tam dostali, musíte podraziť tých druhých, kolegov, a držať sa tých hore.
Hoci končíte medicínu plný ideálov, systém vás do pár rokov zomelie. Alebo odídete, do súkromia či zahraničia.
Keď sa však na Slovensko nevrátia ľudia ako vy, tak sa mladí lekári nebudú mať od koho učiť a nebude možné zmeniť tento systém. To si uvedomujete?
Ja som sa na Slovensko dvakrát vrátil a pokúsil som sa o zmenu, ktorá však i napriek podpore ministerstva a vedenia nemocnice nebola prijatá. Mám sa opäť vracať, aby som zmenil jedno oddelenie a bojoval opäť proti všetkým? A ostatné pracoviská si pôjdu svoje ako posledných 50 rokov.
Veď rezort zdravotníctva nedokáže urobiť funkčnú reformu siete, zaviesť jednotný elektronický pacientsky systém u poskytovateľov, zaviesť a implementovať štandardy a protokoly, nedokáže nič kontrolovať a vonkoncom korigovať výsledky. Všetci len lejú betón do základov nemocníc a maľujú oddelenia.
Asi musí naše zdravotníctvo skolabovať, aby sa dokázalo znova postaviť na nohy. Zreformovať sa už asi ani nedá. Pretože to musíte robiť neustále nejaké kompromisy všetkým aktérom v systéme.
To nie je veľká motivácia pre začínajúcich lekárov.
Nie, nie je. Klinická časť nefunguje a aj vzdelávanie mladých doktorov je zle nastavené. My nemáme vzdelávať mladých lekárov na oddelení „odkukávaním“ od starších.
Starší kolegovia majú mladých viesť pri praktických zručnostiach, no aj na to majú existovať presné modely kurzov, zahraničných stáží, poriadnych cirkulácií na oddeleniach, nielen takých naoko na pečiatku. Lekári v Nórsku musia prechádzať aj cez iné nemocnice a poučiť sa z nových systémov riadenia, povinne.
Minule som čítal rozhovor, ako si mladý lekár v roku 2023 píše do zápisníka rady od kolegov, čo má v ktorej situácii robiť. To je predsa choré! On si nemá čo zapisovať, má si pozrieť protokoly a podľa nich sa riadiť, čo má v ktorej situácii spraviť a ako pacienta správne liečiť. Nie chodiť za ostatnými, čo by spravili s jeho pacientom. A každý mu dá iný názor. Ak nevie, čo ďalej s pacientom podľa protokolu, tak potom sa opýta staršieho.
Opakovane spomínate protokoly, ale na Slovensku žiadne poriadne štandardy ani nie sú. Majú vôbec títo mladí lekári na výber robiť niečo iné?
A to je chyba. Na Slovensku pri rovnakej diagnóze, pokiaľ nejde o niečo rutinné, postupuje každý lekár inak, lebo každá nemocnica či oddelenie ho učí po svojom. Protokoly sa tu nenosia, väčšina vecí funguje tak, ako sme si to za 30 rokov zvykli robiť.
Ak ministerstvo zdravotníctva aj čosi napíše, má to 20 až 30 strán, ktoré nikto neprerobí do lokálnych procesných návodov na svojich oddeleniach. A keď sa to aj prerobí, tak to lekári nedodržiavajú a nemáme žiadne kontrolné mechanizmy, ktoré by to od nich vymáhali. No keby ste za to aj niekoho vyhodili, kto bude potom robiť, keď tam už nikto nie je?
A riaditelia nemocníc? Tí sú radi, že tam ešte niekoho majú. Chcieť po svojich primároch a prednostoch, aby robili manažment a protokoly, ako to v zahraničí robia vedúci pracovníci, je nemysliteľné. Každý jeden chce len operovať a diagnostikovať. Lebo nič iné nevnímajú ako prínos.
Je to strašná situácia. Aj to je jedna z ďalších odpovedí na otázku, prečo sa slovenskí lekári zo zahraničia nechcú vrátiť späť domov. Tu sa neplánuje, neanalyzuje, neintervenuje a vôbec nič nekontroluje.
Ako by ste takúto situáciu riešili v Nórsku?
Tu by mladému lekárovi pri bežnom prípade ani nenapadlo prísť za mnou. Na každom počítači v nemocnici je prístupný odborný protokol, ktorý dáva jasný návod, čo robiť v akom prípade.
Nefunguje to tak, že si pacienta liečim po svojom, ako som sa to naučil v martinskej nemocnici. Či je to Nemec, Rakúšan, Maďar, Nór, Švéd alebo Islanďan, každý sa tu prispôsobí mantinelom systému a pracuje podľa lokálnych nórskych protokolov. A tie platia v celej krajine.
Tu sa neplánuje, neanalyzuje, neintervenuje a vôbec nič nekontroluje.
Navyše systém v Nórsku funguje dokonale v tom, že umožňuje zdravotníkom venovať sa naplno pacientom, ktorí sem nechodia s kartami na vyšetrenia a ktorým nevypisuje papiere lekár otočený chrbtom. Nikto tu nestráca čas vypisovaním diagnóz.
Máme čas na pacienta, ako i vzdelávať mladých lekárov. Takmer každý sekundár má prideleného mladého lekára a zodpovedá zaňho.
Ako to teda funguje konkrétne s tým pacientom?
Celý čas sa počas vyšetrenia venujem pacientovi, a keď odíde, záznam o vyšetrení nahrám cez diktafón do centrálneho elektronického systému. Nemocnica má už ľudí, ktorí to prepíšu do podoby lekárskej správy. Mne takto napísaný lekársky nález príde do pár hodín. Ja to potom len skontrolujem a elektronicky podpíšem.
Táto správa následne putuje do systému, ktorý je rovnaký v celom Nórsku, takže si ju po tom, ako ju podpíšem v Osle, môže do pár minút prečítať aj lekár v Tromsø za polárnym kruhom.
Takto fungujú skutočné elektronické karty pacientov. Nečakám tu na žiadne chorobopisy, ktoré prídu do ambulancie až s pacientmi. Všetko mám uložené v pacientskom IT systéme a pred vyšetrením mám priestor si to naštudovať, aj deň či týždeň dopredu.
Tak by to mohlo fungovať aj na Slovensku, keby sa dalo spoliehať na náš eHealth.
Lenže sa nedá. Na náš eHealth sme dali od roku 2012 už 120 miliónov eur, no stále nefunguje a nikdy ani funkčný nebude. Vymenili sme aj štyroch riaditeľov na NCZI a stále nič. Keď prídete na slovenské ministerstvo zdravotníctva a poviete im, nech idú inou cestou, tak sa zježia a povedia vám, že majú predsa vlastných expertov. Ale koho? Tých, čo robili 40 rokov v tomto systéme a nikde inde neboli?
Keď som na neoficiálnych stretnutiach na ministerstve zdravotníctva navrhol zmenu, tak to, samozrejme, neprešlo.
Na čo narážate?
Keď som pôsobil na ministerstve pod vedením Andrey Kalavskej, navrhoval som ľuďom kompetentným v tejto oblasti kúpiť do nemocníc jeden spoločný elektronický systém, pričom som im ukázal program za 12 miliónov eur. Používajú ho všetky nórske, švédske, dánske nemocnice, funguje na každom počítači v každej nemocnici bez úložiska, len na sieti.
Moje výkony a správy si tak môže pozrieť každý lekár v krajine a aj ja si môžem pozrieť, ktorý lekár robí v nemocnici aký typ vyšetrenia, akú operáciu, kde bol pacient vyšetrený a s akým nálezom či dokonca kam pôjde na kontrolu, ambulantné vyšetrenia a všetky jeho dohodnuté termíny na mesiace dopredu. Plán spravia nemocničné sekretárky, nie sestry ako na Slovensku. Všetko je tak maximálne prehľadné a transparentné.
Akoby si u nás lekár v Bratislave mohol pozrieť, čo robí jeho kolega na rovnakom, ako aj na inom oddelení, a to nielen v rámci bratislavských nemocníc, ale aj v nemocnici v Čadci či v Prešove. Všetko je elektronicky zaznačené, nedá sa tu nijak prednostne po známosti pretlačiť niekoho na vyšetrenie za obálku. Tu čosi podobné možné nie je.
Prečo sa vám nepodarilo presadiť nákup nórskeho elektronického systému?
No prečo by sme mali kúpiť nejaký funkčný jednotný overený IT systém za 12 miliónov eur, keď môžeme na „nový nefunkčný“ systém minúť 100 miliónov z eurofondov a s našou skrivenou politikou z toho každému trošku kvapne? Radšej budeme mať 24 nemocničných systémov, len aby mal každý riaditeľ nemocnice a dodávateľ IT systému svoj biznis. A nabalí sa na tom ešte aj každý politický nominant. Iné vysvetlenie na to nemám.
Okrem toho sú v Nórsku všetky štátne nemocnice napojené na jeden centrálny systém na nákup prístrojov či špeciálneho zdravotníckeho materiálu. Ak nemocnica niečo chce, pošle žiadosť na centrálu, ktorá vyhodnotí dôvodnosť žiadosti, a podľa skutočnej potreby daný prístroj nakúpi.
Na Slovensku, naopak, panuje anarchia nákupov prístrojovej techniky. Prístroje sa tu nekupujú podľa potreby, ale podľa veľkosti ega lekára.
Čo tým chcete povedať?
Keď si hocikto chce nakŕmiť nielen svoje lekárske ego, bežne to funguje tak, že si vybaví napríklad nákup robota či inej techniky do nemocnice. Nie preto, že ho treba, ale preto, že sa tak nejaký prednosta, primár rozhodol. Spravíte o tom bombastickú tlačovku, ako idete na tom učiť robiť medikov, ale vlastne ani neviete, kam ten prístroj dáte, a až keď príde, zistíte, že na vašej operačke ho zložiť nemôžete, lebo statika to nevydrží.
Koniec citácie z článku.
Ďalší článok uverejnený 27.11.2022:
Citujem z článku:
„Vnútri nemocnice cítite tlak istých štruktúr, ktoré by boli radšej, keby ste robili menej. Keď vám to dennodenne naznačujú, prestane vás to baviť,“ hovorí neurochirurg, ktorý sa pred tromi rokmi vrátil z Nemecka na Slovensko, aby v ružinovskej nemocnici v Bratislave rozbehol novú neurochirurgickú kliniku.
Patrí medzi lekárov, ktorí podali výpoveď, no ešte pred dohodou vlády s odborármi ju napriek podpore požiadaviek stiahol. V rozhovore vysvetľuje prečo a hovorí aj o tom, ako jeho krok vnímali ostatní kolegovia. Hoci pokladá navýšenie platov za dôležité, ani po ňom neočakáva masový návrat lekárov. No bez vyšších platov podľa neho do systému lepší zdravotníci neprídu.
Hovorí aj o úplatkoch v zdravotníctve, chýbajúcich sestrách, o prístupe slovenských lekárov k manažmentu pacienta, autoritatívnom vedení jednotlivých kliník či o sklamaní z fungovania štátnych nemocníc. Vysvetľuje, čo ho presvedčilo vymeniť univerzitnú nemocnicu za Bory finančnej skupiny Penta i to, prečo ako fanúšik výstavby Rázsoch neverí, že sa ich niekedy dožije.
V závere sa téma točila len okolo platov. Lekárov dnes mnohí označujú za vydieračov. Nemocnice už začali rušiť plánované operácie, oznamovať to ľuďom a v mnohých zostáva po akcii aj napriek dohode hnev. Stálo lekárom za to zatlačiť na vládu až do takejto miery?
Musím povedať, že sme sa v závere dostali do technickej debaty, ktorá bola už naozaj nedôstojná pre všetkých aktérov – pacientov, lekárov i vládu. Ide tu však o princíp. Považujem za nedôstojné aj to, aby štát, ktorý hovorí, ako sa chce vyrovnať okolitým krajinám v kvalite vo všetkom, chce mať tú kvalitu za polovičné či dvojtretinové peniaze.
Vstúpili sme na voľný pracovný trh v rámci EÚ, musíme akceptovať, že ľudia, o ktorých je veľký záujem a štát im nedáva, čo pre výkon svojej práce požadujú, pôjdu pracovať inam. Nemôžeme sa tváriť, že princíp ponuky a dopytu nefunguje.
Ak chceme kvalitný a spravodlivý systém, musíme ľudí adekvátne zaplatiť. Úroveň nášho zdravotníctva kopíruje to, čo doň vložíme. Áno, možno si niektorí ľudia v zdravotníctve vyššie platy nezaslúžia, máme aj nevrlé sestry aj lekárov, ale ak ich nevieme zaplatiť, lepší neprídu. Štát by mal sám iniciatívne zohľadňovať fakt, čo kvalitná medicína a odborníci stoja. Všetci dobre vieme, ako si potom niektorí lekári kompenzovali príjem.
Narážate na úplatky, o ktorých písal aj Igor Matovič?
Niektorí to tak robili. Neodsudzujem, keď v minulosti niekto priniesol poďakovanie, mnohí špecialisti tu možno práve vďaka tomu ostali. Ale odsudzujem, ak tým niekto čokoľvek podmieňoval. Je to zverstvo, hoci sa to naozaj dialo a možno niekde stále deje.
Mne je trápne zaoberať sa tým, že vám pacienti chcú dať nejakú hotovosť za to, že ste si odviedli svoju prácu, no na Slovensku je to veľmi silno zakorenené. V Nemecku sa mi podobná situácia stala len raz, aj to išlo o ženu z Rumunska.
Vravíte, že sa vám chcú ľudia aj nevyžiadane poďakovať za operáciu peniazmi. Ako v danej situácii reagujete?
Na našej klinike to pomerne striktne odmietame. To je naša politika, ktorou sa chceme dištancovať aj od poškvrnenej povesti nášho odboru. Neviem ani o nikom, kto by hotovosť prijímať chcel. V kontexte vzťahu lekára a pacienta ide o úplne zbytočnú, nedôstojnú a nepríjemnú situáciu, ktorá vyrušuje. Chcem sa pri pacientovi rozhodovať slobodne a nemať s ním iné tajomstvo ako lekárske. A je jedno, či je to prezident alebo bezdomovec.
Vďačnosť pacientov je v poriadku, postačí aj verbálna, alebo ak sa už pacient rozhodne pre vecnú, musí byť iba symbolická a nič nepodmieňujúca. Niečo, čo primárne nemá za cieľ samotné materiálne obohacovanie.
Toto som nevymyslel ja, takto sme to mali napríklad v etickom kódexe v Augsburgu, symbolickosť bola dokonca ohraničená a predstavovala sumu zhruba 20 eur. Úprimne, bol som vďačný, keď som mohol po operácii svojej manželky kolegovi v Nemecku priniesť na ochutnávku malý výber zo slovenských vín. Asi každý chápe a cíti rozdiel medzi podarovanou fľašou vína, bonboniérou alebo potajme do vrecka vloženou hotovosťou. To tu nemá čo hľadať.
Vláda mala teda aj pre tento aspekt automaticky prijať požiadavku odborárov na zvýšenie platov?
Samozrejme, že sa musí rokovať. Vždy ide o nejaký precedens zmeny, ktorý nastaví procesy do budúcnosti a prinesie väčšiu kvalitu. Hádam tu nemajú lekári každých desať rokov štrajkovať? Ale zdôrazňujem aj to, že v personálnej politike v zdravotníctve treba zaviesť merania kvality, spokojnosti a iných dôležitých hodnotiacich faktorov. A čo najskôr začať aj dotiahnuť diskusiu s riešeniami o individuálnom ohodnocovaní.
Panuje tu rovnostársky systém, podporujeme zotrvanie v sivom priemere a to, čo vyniká a presahuje nás, máme tendenciu udupať. Keď sa zdvihnú platy, možno ľudia prestanú nosiť obálky. A nech je to potom ako v Maďarsku, kde sú po ostatnom masívnom zvýšení platov za prijatie hotovosti vysoké tresty.
Ale ak chceme robiť personálny výber, potrebujeme ľudí do systému pritiahnuť. Mnohí šéfovia kliník majú vo svojich tímoch aj lekárov, sestry i sanitárov, ktorí sú neprispôsobiví, nekvalitní či niekedy nehodní zdravotníckeho povolania, no sú na nich odkázaní, lebo nemajú inú možnosť.
Má sa meniť zdravotníctvo podobnou nátlakovou akciou?
Otázka vhodnosti tohto prostriedku je diskutabilná, ale upriamiť pozornosť na problémy v zdravotníctve sa u nás bez radikálneho kroku zjavne nedá.
Tento štát roky rokúce zdravotníctvo nevníma ako prioritu, problémy nás dobiehajú a počas covidu ešte viac eskalovali. Nálada v nemocniciach dlhodobo nie je najlepšia. Je to tu o šťastí. Keď ho pacient v systéme má, môže dopadnúť dobre, keď nie, dopadne zle. Takto to byť nemá.
A majú na zmenu tlačiť práve odbory?
Asi to nie je systematické, ale dospeli sme do bodu, keď už odbory neriešia len priame záujmy zamestnancov, ale navrhujú aj konkrétne riešenia, ktoré systému pomôžu fungovať. Zároveň je legitímne, aby odbory bojovali za zamestnancov.
Hovoríte, že nálada v nemocniciach dlhodobo nie je najlepšia. Na čo narážate?
K napätiu najviac prispievajú obmedzené zdroje i kapacity. Každý z nás je advokátom nejakej skupiny pacientov, svojich pokladá logicky za najdôležitejších, a keď sú kapacity obmedzené, musíme sa o ne biť. Potom neraz dochádza k tvrdším stretom. Keď to niektorí nezvládajú, prechádzajú do osobných invektív. Čím je menej personálu, tým je to horšie. Ale konflikty, ako využívať kapacity, ktoré máme, sú oprávnené.
Vy ste sa zo zahraničia po siedmich rokoch vrátili. Hneď po škole ste odišli do Bavorska, kde ste si spravili atestáciu, no po nej ste prišli späť. Prečo?
Ak som chcel robiť neurochirurgiu, vnímal som ako prínos ísť do zahraničia. Vo všeobecnosti je dobré pozrieť si viaceré pracoviská. Najlepšie hneď po škole, kým je človek flexibilný. S manželkou sme ešte nemali deti, tak sme sa vybrali a bolo to rozhodnutie, ktoré som nikdy neoľutoval. Ale ani to, že som sa vrátil.
S manželkou sme sa dohodli, že si tam spravím atestáciu a vrátime sa ešte predtým, ako deti pôjdu do školy. To bol kľúčový moment. V Nemecku mám aj brata neurochirurga. Vedel som, že ak si človek detailne nenaplánuje návrat s pevnými časovými horizontmi, potom sa ťažko hľadá chvíľa, kedy sa vrátiť. On je tam už 21 rokov.
Hlavným dôvodom návratu bola teda rodina?
Áno, sme s manželkou povahy, ktoré si nevedia predstaviť, že by zostarli v inej krajine. Obaja pochádzame z veľkých rodín, máme tu široké zázemie priateľov a tieto vzťahy sú pre nás nenahraditeľné. Od začiatku sme mali plán návratu, ešte pred odchodom sme si kúpili pozemok blízko Bratislavy, kde sme chceli stavať dom, a ten sme aj počas nášho pobytu v Nemecku stavať začali.
Dá sa nemecké zdravotníctvo so slovenským vôbec porovnávať?
Nechcem ho porovnávať, ani sa to nedá. Keby som mal žiť svoj život s tým, že by som to porovnával, tak by som sa asi zbláznil. Je tu racionálne vysvetlenie, prečo to tak je. Mali sme štyridsať rokov systém, ktorý mnohé zdevastoval, a zanechalo to svoje dôsledky. A potrvá generácie, kým ho nanovo vybudujeme.
Pre mňa osobne je dôležité namiesto porovnávania implementovať to, čo som v inom prostredí zažil a dostal, do mojej každodennej práce. Musíme každý začať od seba a šíriť pozitívnu motiváciu ruka v ruke s odovzdávaním schopností na mladších kolegov, tých starých už nezmeníme.
Ak dáme nabok platové i personálne podmienky aj investičný dlh, v čom je základný rozdiel v systéme práce?
V Nemecku funguje zdravotný systém v zásade na podobných princípoch. Majú všeobecné zdravotné poistenie, pomerne vyrovnanú sieť nemocníc, ktoré sú však veľmi kvalitné. Z hľadiska zdravotníctva je to pre mňa jedna z najrozvinutejších krajín. No najväčší rozdiel, pri ktorom sa nebavíme o žiadnej technike či plesniach v nemocniciach, je v tom, že v Nemecku sú štandardizované procesy, ktoré vedú pacienta.
Ak máte nejaký problém, máte oveľa väčšiu pravdepodobnosť, že sa ho niekto chopí a ako pacienta vás zmanažuje.Je tam fungujúci systém angažovaných všeobecných lekárov a tam sa to celé začína.
Na čo konkrétne narážate?
Bežne sa nám stávalo, že keď sme prepustili pacienta a nemal dobre rozpísané užívanie liekov či dátum kontroly, zavolal nám jeho všeobecný lekár, ktorý nás za to zvozil. Alebo mi zavolal s tým, že mu došiel pacient, ktorý nehýbe nohami a potrebuje možno akútnu operáciu. O pacientov sa tam veľmi iniciatívne starali.
Takýto prístup vám na Slovensku chýba?
Určite sú takí lekári aj u nás, no veľakrát sa stretávam s tým, že pacienti dostanú informáciu o svojej diagnóze a povedia im: Nájdite si odborníka. Pacientovi prvýkrát niečo diagnostikujú, ak vôbec, a nikto sa za jeho manažment necíti zodpovedný. Je v systéme stratený. Potom zoberie telefón a prvé, čo robí, hľadá v kontaktoch niekoho, kto je lekár alebo robí v nemocnici a mohol by mu pomôcť niekam sa dostať.
To by mal za neho robiť všeobecný lekár?
Mal by to spraviť ten, ktorý mu chorobu diagnostikoval. Veď ak sa lekár pravidelne stretáva s nejakým problémom, najlepšie vie, kde ho riešiť, a stojí ho to oveľa menej energie ako pacienta. Pacient sa môže aj tri týždne zaoberať tým, čo ja ako lekár vyriešim za päť minút. Ešte ho aj viem správne nasmerovať, kde dostane adekvátnu pomoc.
U nás si pacienti veľakrát nevedia pomôcť; ani netušia, kam ísť. Často tu stretnete pacienta, ktorý má v zásade banálny problém, jeduje sa s ním niekoľko rokov, no nie je toho, kto by ho poslal k tomu správnemu.
Vy teda namiesto pacienta obvolávate špecialistov a vybavujete mu vyšetrenia?
Keď u nás operujeme pacienta s tumorom, považujem za samozrejmé, aby sme po výsledkoch z histológie, ktoré prídu najskôr nám, kontaktovali príslušné pracovisko. Nech má pacient, ktorý príde ku mne na kontrolu, hneď zabezpečený termín na ďalšiu onkologickú starostlivosť.
Viem posúdiť, kam patrí, a stojí ma to minimum energie. Keď niekam zavolám a povedia mi, že pacient má prísť o štyri mesiace, tak im napríklad vysvetlím, že ide o pacienta, ktorý si nemôže dovoliť čakať štyri mesiace. Ak to nerobíte, pacienti blúdia v systéme iks mesiacov a výsledný efekt je zmätočný. Je to zvláštny pocit, keď pacient po náročnej operácii nedostane včas ďalšiu liečbu a príde s recidívou nálezu. To sú veľmi smutné situácie.
Prečo to však mnohí lekári takto nerobia? Odrádza ich od väčšej angažovanosti množstvo byrokracie či nižšie platy?
Nesúdim lekárov, ktorí to nerobia. Možno ich to len nikto nenaučil. Mnohí lekári na to nemajú energiu, iní tomu nedávajú takú prioritu. Ale nie je to o platoch.
Napríklad jeden z hodnotených štandardov kvality v Nemecku bol práve manažment pacienta pri prepustení. Keď ide pacient domov, má plán, jasný termín kontroly, kam má ďalej ísť, čo užívať. Aj u nás máme tento plán, ale veľakrát je to veľmi vágne, len pro forma, poprípade sa to vyrieši textovou formulkou o povinnosti hlásenia sa u všeobecného lekára či iného odborníka.
Pacient príde z nemocnice domov, začne si hľadať napríklad vyšetrenie u neurológa a zistí, že žiaden neurológ v okolí nemá najbližší polrok termín. A to je problém, lebo niekedy si nemá ani ako dať predpísať lieky, ktoré potrebuje.
Ilustrovali ste jeden zo skladačky problémov. Čo vás najviac po návrate z Nemecka prekvapilo?
Nemal som žiaden šok, pretože som čakal oveľa horšie pomery. Osobne som išiel do špecifických podmienok, keďže môj návrat bol viazaný na vznik novej kliniky, ktorú som mal možnosť spoluvytvárať. Z toho hľadiska som si ušetril šok na nejakom zabehnutom pracovisku.
Energia bola a je v tom našom mikrosvete dobrá. Ešte keď som bol v Nemecku, intenzívne sme komunikovali s vedením nemocnice aj ministerstva o vzniku novej kliniky, keďže v Bratislave bola vtedy na neurochirurgii kritická situácia. Po troch rokoch by dnes nikto nemohol povedať, že toto pracovisko nemá význam. Spravil by som to isté znovu.
Bývalý štátny tajomník rezortu zdravotníctva Peter Stachura tvrdí, že vláda mala s odborármi riešiť aj to, aby zdravotníci po dovŕšení dôchodku nemohli zastávať riadiace funkcie, pretože často bránia medicínskemu pokroku a rozvoju inštitúcií. S týmto sa po návrate stretávate?
S vyjadrením pána Stachuru plne súhlasím a myslím si, že je škoda, že človek s týmito názormi nie je ďalej v exekutíve. Hovorme len o efektivite využívania operačných sál. V Ružinove máme primára komplexu operačných sál, ktorý dovŕšil vek 80 rokov a je ešte zároveň primárom inej kliniky.
To je ďalší problém – súbeh viacerých úväzkov.
Tento súbeh je typickým legálnym nástrojom kompenzácie nižších tabuľkových miezd pre kľúčových zamestnancov. Ale netýka sa len Slovenska. Rozprával som sa s profesorom neurochirurgie v Česku, ktorý má 3,8 úväzku.
To sa vôbec dá?
Popri tom, ako operuje, to aj komentuje, takže je tak aj pedagogicky činný. Takto to tu proste funguje. Vážim si skúsenosti starších, ale výkonnosť má svoje limity a je potrebné, aby to bolo na pracoviskách vyvážené. Aj kultúra vedúcich osobností na klinikách by sa mala meniť od autokratického vedenia k otvorenejšiemu prístupu. Potom nie je prekvapujúce, že sa pracoviská rozpadávajú.
Primár urgentu vo vašej nemocnici Július Hodosy, ktorý výpoveď nepodal a akciu nepodporoval, okrem iného pre Denník N napísal, že lekári majú výrazné rezervy v práci a organizácii a mnoho zmien môžu dosiahnuť aj sami. Súhlasíte?
Zdravotníctvo tvoria konkrétni ľudia. Pracuje v ňom síce mnoho výborných ľudí, ktorí robia špičkovú starostlivosť aj často vo veľmi nedôstojných podmienkach, ale nedá sa spoliehať, že budete mať celý systém zložený len z obetavých nadšencov. Tak to proste nie je, preto ho asi len sami zmeniť nedokážeme.
Každý má v systéme nejaké ťažkosti a záujmy a je pravda, že si často berieme do úst záujem pacienta, no veľakrát to tak vôbec nemusí byť. Ale určite pacient profituje z toho, ak je lekár adekvátne zaplatený aj v kontexte okolitých krajín.
Máte viacero známych lekárov, ktorí stále pracujú v zahraničí. Sú pre ich návrat dôležitejšie platové podmienky alebo celkový systém?
Pred rokom 2011 boli asi pre väčšinu neznesiteľné práve tie platy. Teraz si myslím, že veľkú rolu hrajú oba faktory. No závisí to aj do toho, ako dlho bol niekto v zahraničí a kam sa vrátil.
Hoci ste predčasne stiahli svoju výpoveď, aj tak nemocnicu čoskoro zmeníte, pretože odchádzate do Borov. Prečo ste sa tak rozhodli?
Hoci som v Ružinove stretol výborných ľudí a na pracovisku si so svojím šéfom Milanom Liškom a ostatnými veľmi dobre rozumiem a vážim si ich ľudsky aj medicínsky, všetko má aj druhú stranu. Štátnu nemocnicu, v ktorej pracujem, vnímam ako nevypočítateľného partnera.
Dôvod?
Každý riaditeľ nemocnice je len na krátke obdobie. Odkedy som sa vrátil na Slovensko, zažil som niekoľko riaditeľov, ministrov zdravotníctva a táto inštitúcia je pre mňa nevypočítateľná. Neviem sa zmieriť so stavom, v ktorom sme uviazli a skadiaľ nevidím východisko. Nevidím konkrétneho vinníka, na nikoho z vedenia sa nehnevám, no systém je nastavený tak, že nefunguje dobre.
Ilustrujte to na príklade.
Keď som sa v roku 2019 vracal, existoval vládou schválený plán rekonštrukcie celej ružinovskej nemocnice vrátane vybudovania veľkej centrálnej intenzívky. Naše plánované neurochirurgické pracovisko bolo pôvodne dimenzované na dve sály a mali sme aj prísľub oddelenia s 25 lôžkami. Jediný splnený bod bolo hneď na začiatku naozaj kvalitné technické vybavenie operačných sál, ktoré do príchodu Borov na Slovensku nemalo konkurenciu. Bez toho by sme vôbec nemohli fungovať.
Nabrali sme šikovných mladých lekárov a budujeme kliniku, ktorá má mať nadregionálny význam s kvalitným portfóliom výkonov. My sme si splnili svoju úlohu, pracovisko sa etablovalo a po liečbe u nás je veľký dopyt.
Ale nemocnica si zrejme úlohu nesplnila.
Po troch rokoch od rozbehnutia pracoviska sa nepostavilo vôbec nič. Z potrebnej kapacity lôžok a sál nemáme ani polovicu, našu sálu máme v pôvodnom stave s nevyhovujúcou vzduchotechnikou, operujeme veľakrát spotení do poslednej nitky. Sme vo fáze, keď sa topíme v dopyte po operáciách a nemáme kapacitu. Rekonštrukcia našej nemocnice, kde sa operuje viac ako polovica všetkých operácií v celej Bratislave, je aktuálne v nedohľadne.
Máme špecifické operácie s nie vždy istým časovým priebehom. Málokedy sa zmestia do bežného pracovného času od ôsmej do tretej, na čo však organizácia nemocnice nemyslí a to potom plodí zbytočné konflikty zo strany spolupracujúceho personálu v pohotovostnej službe.
Práve preto idete do Borov?
Je to súhra faktorov. Problémy, na ktoré som si v štátnom zdravotníctve takpovediac musel zvyknúť, by zrejme neboli až také limitujúce. Napriek všetkému tam stretnete naozaj kopec motivovaných ľudí, s ktorými sa dá dobre spolupracovať, a stále je možné dúfať v zlepšenie situácie.
Rolu však zohrala aj konkrétna ponuka a blízkosť novej nemocnice k môjmu bydlisku. Bicyklom som tam za 15 minút, vyhovuje mi aj systém individuálneho ohodnotenia zamestnanca podľa toho, aké nasadenie so sebou prinesie.
To vám uľahčilo rozhodovanie?
Rozhodnutie ísť do Borov nebolo ľahké, najskôr som ho vnútorne odmietal. Pracovať v univerzitnej nemocnici znie určite lepšie, ale keď sa pozrieme na obsah a na to, že mnohé kliniky nemajú úroveň ani okresnej nemocnice, je to už iný pohľad. Následne som bližšie spoznal celý plánovaný koncept nemocnice a zistil som, že som mal v mnohom predsudky. Láka ma možnosť voľnejších rúk pri časovom plánovaní a realizovaní operácií.
Dnes sa stane, že nám vyčítajú, prečo si do koncovej nemocnice vodíme pacientov z celého Slovenska. Počúvate otázky, či pacient nemohol ísť radšej niekam inam, a vy musíte vysvetľovať, prečo práve na vašom pracovisku máte robiť zákroky, ktoré sa inde nerobia.
S týmto ste sa v univerzitnej nemocnici naozaj stretávali?
Áno, ide o konkrétne situácie, ale nie z vedenia. Vnútri nemocnice cítite tlak istých štruktúr, ktoré by boli radšej, keby ste robili menej. Keď vám to dennodenne naznačujú, prestane vás to baviť.
Tento postoj je v nemocnici rozšírený, lebo je to pre mnohých komfortné. Veľakrát počujem argument o osobnom nasadení len do výšky platu. Rozumiem, že ľudia sú aj unavení, no mám zodpovednosť voči pacientom a ešte vládzem. Možno o dvadsať rokov budem aj ja hovoriť to isté, ale teraz v tej fáze nie som.
Keby ste dnes za mnou prišli s vážnym problémom, ale nie je taký vážny, že by vyžadoval okamžitú operáciu, dokážem vám nájsť termín najskôr vo februári. A to ma neskutočne frustruje. Musím v práci vynaložiť viac energie, aby si pacient ľahol na operačný stôl, ako na samotnú operáciu.
To je absurdné.
O to viac, keď je neurochirurgia ziskovým odborom, ktorý je pre nemocnicu ekonomicky zaujímavý. Keď má neurochirurgia veľký nápor pacientov, už len ekonomicky je racionálne umožniť jej operovať. Včasná intervencia má v našom odbore kľúčový efekt na stav pacienta. A to, že sa tu mesiace čaká na operácie, je neprístojné.
O Boroch je zrejmé, že nepôjde o koncovú nemocnicu, skôr nemocnicu nižšej úrovne a nebudú sa tam robiť tie najnáročnejšie výkony. To vám neprekáža?
Prekáža mi, že nepoznáme koncepciu zdravotnej starostlivosti v hlavnom meste. Doteraz tu nemáme jednu koncovú nemocnicu, z ktorej by sme pacienta nemuseli ďalej prekladať. Nerozumiem ani nášmu konceptu izolovaných národných ústavov, ako keby mal mať pacient v jednom momente naraz len jednu diagnózu a nepotreboval interdisciplinárny prístup.
V Nemecku som pracoval v nemocnici, ktorej spádová oblasť mala 2,4 milióna obyvateľov a disponovala 1 700 lôžkami. Keď raz prišiel pacient do nemocnice, nestalo sa, že by som ho musel preložiť inam. Ale obávam sa, že túto príležitosť sme v Bratislave už prepásli.
Lekári dostanú vyššie platy, majú sa však možnosť vyrovnať tým na Boroch?
Na rozdiel od štátnych nemocníc, kde sa nikto nezaoberá kvalitou, výsledkami či referenciami jednotlivého personálu, to je na Boroch inak. Je to súkromná firma ako každá iná, kde sa k platom pristupuje individuálne, a kľúčových ľudí evidentne dokáže prilákať aj zo zahraničia. V štátnych nemocniciach môžete mať dvoch ľudí vedľa seba, ktorí pracujú úplne rozdielne, ale majú rovnaký plat. S tým sa musíte v štátnom zdravotníctve zmieriť. Len výnimočne funguje mechanizmus, ktorý na to prihliada.
Napriek spomenutému odhadujem, že väčšinu personálu nelákajú na extra vysoké platy. Personál sa tam sťahuje aj pre atraktivitu nových priestorov, pracovnej kultúry, podpory sústavného vzdelávania a efektivitu práce.
Ilustrovali ste mnoho problémov slovenského zdravotníctva. Ktorý pokladáte za najväčší?
Že nie je profesionálne riadené a nemá koncepciu na dlhší čas, ako je funkčné obdobie riaditeľa či ministra. Chýba nám tradícia a dlhodobý plán, ako sa chceme rozvíjať, čo najviac ilustruje situácia v Bratislave.
Koniec citácie z článku.
Na túto tému som v roku 2023 uverejnila nižšie pripojený článok, kde sú rozhovory s dvomi slovenskými lekármi, ktorí odišli po promociách do Holandska. Takže porovnávajú možnosti v slovenských nemocniciach, vo vede a v Holandsku.
https://popelka.blog.pravda.sk/2023/06/16/ake-maju-podmienky-kvalitni-lekari-a-vedci-na-slovensku/
MAGDALÉNA HARAKAĽOVÁ (na fotografii zo svojho archívu) sa narodila v roku 1984 v Humennom, vyštudovala Lekársku fakultu UPJŠ v Košiciach, bola študentskou osobnosťou roka a získala cenu prezidenta Slovenskej republiky. Hneď po škole odišla do zahraničia, doktorát si urobila na University Medical Center Utrecht v Holandsku. Pracuje ako vedkyňa – kardiovaskulárna genetička na tamojšom ústave genetiky, vyučuje kardiológiu na tamojšej lekárskej fakulte. Publikovala v popredných vedeckých časopisoch ako Nature Genetics alebo New England Journal of Medicine. Holandská genetická asociácia jej udelila cenu Mladý genetik roka. Je vydatá, má jedno dieťa, medzi jej hobby patrí záhrada.
V tom rozhovore tvrdí:
“Odišla som, lebo som sa bála, že ma slovenský systém stiahne a skončím ako lekárka, ktorá sa raz dostane do situácie, že si úplatky zdôvodní drahou hypotékou alebo tým, že chce, aby jej deti študovali. Začne sa to čokoládami a končí peniazmi. Vieme predsa, ako to funguje a ako sa celý proces v čase vyvíja.”
MICHAL MOKRÝ sa narodil v roku 1982, vyštudoval Lekársku fakultu UPJŠ v Košiciach, kde sa stal Študentskou osobnosťou Slovenska za lekárske vedy a farmáciu. V roku 2007 odišiel na doktorandské štúdium do Holandska na Utrecht University. Pracuje ako vedec na pediatrickej klinike v Utrechte, kde sa zameriava na zápaly čreva. Je spoluautorom približne 40 publikácií (vrátane článkov v Cell, Nature, Nature Methods, Cell Stem Cell, Cell Reports, Immunity, EMBO journal, Nucleic Acids Research, Gastroenterology). Je ženatý, má jedno dieťa.
Zo Slovenska ste navždy odišli už dva týždne po promóciách. Čo sa stalo?
Veda ma zaujímala už počas vysokej školy, so spolužiakmi sa nám už vtedy darilo pravidelne publikovať práce v karentovaných časopisoch. Prekážalo mi však, že všetko sa robilo len na kolene. Iná vec je, že v tom čase som ani len netušil, že veda sa dá robiť aj inak.
Rok pred koncom školy som sa dostal na tri mesiace do Holandska, kde som zrazu videl špičkové laboratórium. Pochopil som, ako veľmi zaostávame za svetom a že ak ostanem doma, nikam sa neposuniem. Od tej chvíle mi bolo jasné, že musím ísť von.
S vedcami na Slovensku ste v kontakte dodnes. Čo vám hovoria?
Najviac ich trápi nedostatok peňazí na výskum, frustrácia, že nech robia, čo chcú, aj tak to nikam nevedie, a tiež problémové vzťahy na pracoviskách. Samé žabomyšie vojny, ktoré v Holandsku prakticky nepoznám.
Vedec Matúš Maciak z Karlovej univerzity mi spomínal, že vedecká sféra na Slovensku je orientovaná najmä na kvantitu, teda na publikovanie čo najväčšieho počtu odborných článkov.
A má pravdu. Aká však musí byť úroveň takýchto článkov? Mnohé sú naozaj zbúchané len preto, aby sa vykázali čísla, pretože existuje množstvo časopisov, ktoré sa síce tvária vedecky, ale zverejnia hocakú hlúposť.
Keby ste videli, koľko takých indických a čínskych periodík existuje, žasli by ste. Stačí im poslať kompilát, náhodne vytvorený cez Google, zaplatiť 100 eur a máte istotu, že to vyjde. Bude to mať dokonca pridelené čosi ako ISSN, len reálny prínos pre vedu bude nula celá nič.
Sú vôbec problémom slovenskej vedy peniaze? Nie jej skostnatenosť?
Peniaze problémom sú, ale ani zďaleka nie hlavným. Ak by teraz nový minister školstva nalial do slovenskej vedy raz toľko, stále to bude o ničom. A ak by do nej rovno nalial aj desaťnásobok súčasného rozpočtu, výsledok bude stále hanebný.
Prečo?
Lebo každé euro, ktoré ide do vedy na Slovensku, je využívané oveľa neefektívnejšie ako vonku. A nemyslím tým Holandsko, Slováci to totiž robia horšie aj od vlastných susedov. Povedzme si to otvorene – mnohí sa na vedu iba hrajú.
Aj vedec vo Švédsku Matúš Soták však tvrdí, že v investíciách do vedy Slovensko predbiehajú už aj balkánske krajiny.
Samozrejme, nemýli sa, sme na chvoste, nič to však nemení na tom, že ešte aj z toho mála, čo investujeme, vyprodukujeme po prepočte na jedno euro menej ako Čech, Maďar, Poliak či Nemec.
Totálne nám totiž zlyhávajú elity, ktoré majú vedu ťahať a určovať, čo je momentálne top, teda veci, na ktoré sa treba sústrediť. Neklamme sa, že máme dobrý onkologický výskum, keď to je nezmysel. Pravda je taká, že máme slabý biomedicínsky výskum ako celok.
Z čoho vychádzate?
Na prstoch jednej ruky spočítate kliniky, ústavy a vedecké skupiny, ktoré sú aspoň porovnateľné s tým, čo sa produkuje v západnej Európe. Zvyšok je totálny balast a hranie sa na vedu, nie veda samotná.
Ak totiž napíšete článok, ktorý bude znieť odborne a akademicky, pričom iba replikujete desať rokov známu štúdiu, vede ste nič reálne nepriniesli, iba ste ju zbytočne imitovali. Nevyskúmali ste totiž ani nový liek, ani biomarker, dokonca ste sa k nim ani nepriblížili.
Keď počúvam vysokopostavených ľudí, napríklad niektorých dekanov na univerzitách či prednostov ústavov, až ma zaráža, ako svojim odborom nerozumejú, hoci sa za ne stali profesormi či vedúcimi katedier.
Nie je to príkre hodnotenie?
Znie to možno arogantne a namyslene, ale je to tak. Títo ľudia totiž často nemajú ani šajnu o trendoch vo svete. Vôbec nerozumiem, kde vôbec berú odvahu viesť doktorandov a rozhodovať, čo sa bude skúmať. Ako ich majú správne nasmerovať, keď sami tápu?
Postavenie slovenskej vedy vo svete je predsa úplne zanedbateľné. V tomto naozaj nejde o tliachanie frajera Miša Mokrého z Holandska, ktorému sa všetko ľahko hovorí, lebo je v zahraničí v dobrej nemocnici a na výskum má dosť peňazí. Ukazujú to totiž tvrdé dáta, nie ja.
Koniec citácie z článku, uverejnom na tomto blogu.
A potom sa pacienti sťažujú mne na to, že sa im lekári nevenujú….Čo keby tu energiu, ktorú venujú na žabomyšie vojny venovali radšej pacientom a zlepšili systém fungpvania zdravotníctva? Minimálne prednostovia a primári túto možnosť majú….
https://popelka.blog.pravda.sk/2022/11/26/otvoreny-list-petrovi-visolajskemu/
Počúva vobec niekto tých lekárov, ktorí majú skúsenosti zo zahraničia?
Alebo na Slovensku musia kompetentní všetko robiť „po svojom“, neefektívne?
A tieto straty si nikto z ministerstva zdravotníctva nevšíma? Tomu sa hovorí efektívne riadenie nemocnice?
Predpokladám, že asi to nikto nevyšetruje…veď strata v nemocnici v milionoch eur nikomu nechýba…
Doplnenie:
O efektivite hospodárenia českej nemocnice Motol v Prahe hovoril jej najvyšší šéf vo videu, ktoré som uviedla v tomto článku: asi omylom sa preriekol, že nemocnica bude musieť prepúšťať aj zdravých pacientov….bola k tomu zaujímavá diskusia, ktorú som uviedla v článku:
https://popelka.blog.pravda.sk/2023/05/26/zuzana-caputova-prestante-tliachat-a-rieste-zdravotnictvo/
Celá debata | RSS tejto debaty