popelka

Belu Bugára som oslovila v roku 2004 ako politika a nebol mi ochotný pomocť s medializáciou tohoto prípadu. Ja ako bežný občan Slovenska som ho nezaujímala a rozkradnuté miliardy z VSŽ Košice ho netrápili.

Na tohto bývalého politika som si spomenula na základe včerajšieho konkrétného článku na pravda.sk

https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/638079-bugar-ak-sa-koalicna-kriza-nevyriesi-teraz-caka-nas-dlha-agonia/?utm_source=pravda&utm_medium=hp-box&utm_campaign=shp_3clanok_box

Tu je odpoveď pána Bugára z marca 2004:

Vážená pani Nadzamová,

Dovoľte, aby som Vás informoval v súvislosti s Vaším listom ohľadom žiadosti o pomoc sprostredkovať Váš prípad médiam. Žiaľ v tejto žiadosti neviem vyhovieť, pretože nemám takúto možnosť a dokonca sa mi stáva, že aj ja osobne musím bojovať za zverejnenie reakcii na útoky súvisiace s mojou osobou, pričom nie vždy sa mi to podarí.

S pozdravom

Bugár (vlastnoručný podpis)

Tento problém ho „netrápil“, veď to boli „len“ rozkradnuté miliardy, ale trápi ho dnešná rozhádaná vláda….aspoň tak som to pochopila podľa včerajšieho článku, ktorý uverejnila pravda.sk.
Už dlhé roky som mala pocit, že Bela Bugár dokáže len pekne rozprávať….ale keď má skutočne riešiť veľké problémy občanov, tak ho to nezaujíma. Ako politik tam od toho bol platený, aby konal a nikto mu nebránil, aby otvoril akúkoľkoľvek tému v médiach.

A pre rýpalov, tu sú slová bývalej novinárky Zuzany Petkovej, ktorá verejne priznáva, že to, čo nie je medializované, ako keby sa neriešilo. Oslovila som aj ich nadáciu,v roku 2019 a 2020, ale ignorovali ma.

Je toto možné, že keď je človek len „obyčajný“ a nie politik, či herec, spevák, lekár, vedec….tak média ho ignorujú dlhé roky, i keď poukáže na veľké rozkrádačky?

Tak kde pravda? Skutočne mal Bela Bugár taký problém dostať sa do médii už ako politik? Alebo verejne mi priznal, že média uverejnia len určité informácie? Alebo pan Bugár sa háklivým témam nevenoval?

A teraz ho prečo novinári oslovili?
Mám to chápať tak, že Bela Bugár sa skutočným problémom Slovenska a to sa týka aj rozkrádania a vyšetrovania veľkých krádeží vyhýbal, aby on bol ten „dobrý“? On to nemal vyšetrovať, ale verejne hovoriť na túto tému v médiach.
Som Slovenka, tak prečo si ma nezastal?

Jedine, čo pre mňa urobil, že si vyžiadal odpoveď od Vladimíra Palka, ktorý mi napísal odpoveď v tom zmysle, že prípad odložili. Vyšetrovali tento prípad vobec?

A zdá sa Vám normálne, že ani jeden prokurátor nezistil, že bývalý policajný prezident Ján Pipta sa stal po odchode z polície spoločníkom vo firme bývalého viceprezidenta VSŽ Košice Ladislava Drábika?
Toho Ladislava Drábika, ktorého mala polícia vyšetrovať v čase, keď bol Ján Pipta policajným prezidentom! Je toto vobec možné, že to nikoho nezaujímalo a všetci to ignorovali?
Novinári to tiež nezistili, pretože nikto o tejto téme nechcel písať. Trvá im to od roku 2000, teda 22 rokov!

Tu sú konkrétne dokazy:
KONFIT SBS, s.r.o., predtým CASSPOS SBS, s.r.o. (spoločník CASSPOS, a,s, JUDr. Ján Pipta….)
http://www.orsr.sk/vypis.asp?ID=9062&SID=4&P=1
CASSPOS a.s. (predseda predstavenstva Ladislav Drábik)
http://www.orsr.sk/vypis.asp?ID=2579&SID=4&P=1

Tu je reakcia pana Jozefa Šáteka, ktorý situáciu v polícii dobre poznal, kedže v nej pracoval, z jednej diskusie:

Spomínané sťažnosti špeciálnych prokurátorov na vyšetrovateľov NAKA, že ich je početne málo, že nie sú odborne pripravení na takú kvalitu, zložitosť a počty zločinov, nevyriešia len personálne doplnenia či zvýšenie počtov policajtov z nižších zložiek polície, ale týchto ľudí musí niekto „naučiť“ vyšetrovať, naučiť premýšľať, plánovať, organizovať a riadiť, na vyššej úrovni zvládnuť trestnoprávne normy, schopnosť rýchlej a kvalitnej aplikácie, vytvoriť z nich profesionálne osobnosti, čo sa však nedeje zo dňa na deň, ale chce to výborných vedúcich pracovníkov a dlhé mesiace či roky trpezlivej driny. Nech mi je odpustené, ale ja tam však takých nevidím.

A tu je celý list Belovi Bugárovi, plné znenie.

Košice 8.11.2003
Dobrý deň pán Bugár,

chcela som Vás poprosiť o pomoc.
Viem, že Vaše kompetencie sú obmedzené, no možno máte možnosť ako predseda koaličnej strany a ako podpredseda parlamentu aspoň upozorniť na to, že sa tunelovanie VSŽ Košice ututlalo do stratena.

Pracovala som v jednej z rezešovských firiem, cez ktorú sa podľa mojich informácií prelievali peniaze z VSŽ do viacerých súkromných firiem, takisto rezešovských.

V prílohe Vám zasielam kópiu listu generálovi Ivorovi, bývalému šéfovi slovenských vyšetrovateľov. Bol posielaný 21.9.2000 + 15 objednávok v hodnote vyše 5 miolónov Sk, ktoré sa nikdy nerealizovali. Za VSŽ ich vačšinou podpisoval ing. Drábik, bývalý viceprezident VSŽ. Adresované boli firme OTA, kde som pracovala a kde bolo verejným tajomstvom, že k vačšinovým akcionárom patrí aj pán Drábik. Okrem neho sa spomínali aj mená Rezeš a Smerek, najvyššie bývalé vedenie VSŽ.
Okrem toho prikladám aj listy z prokuratúry, premiérovi, prezidentovi, z ministerstva vnútra.

Zasielam Vám aj kópiu popisu mojej pracovnej činnosti, pretože moja oficiálna pracovná zmluva bola len na funciu technológ.No prakticky som robila dievčatko pre všetko v zákazkovej kancelárii a mám to aj písomne, podpísali mi to traja ľudia z vedenia. Aj riaditeľ.

OTA bola najprv súčasťou VSŽ, zabezpečovala tlačiarenské a reklamné práce, hlavne pre VSŽ. Najvačším prínosom pre firmu bolo ale sprostredkovanie výstav a veľtrhov, ktorých ceny sa vraj pohybovali v miliónoch! V roku 1997 sa OTA stala čisto súkromnou spoločnosťou, ktorú vlatnili Rezešovci, neskor kúpili košické TOP RÁDIO od spoločnosti FILJO. V roku 1999 ho naspať predali FILJU. Bolo to už v čase, keď bol prezidentom VSŽ pán Eichler a OTA už nezabezpečovala veľtrhy. Robilo si to už VSŽ samé, priamo. V audite spoločnosti OTA som sa dočítala, že OTA je 100% vlastníkom spoločnosti FILJO!!!
Firmu asi začiatkom roku 2000 predali DaD studiu Bratislava, ale tak, že OTA vlastní len budovu, stroje patria DaD a OTA platí len prenájom za stroje. Podrobnejšie je to napísané v liste Ivorovi. Pravdepodobne DaD tiež patrí Rezešovcom a zabezpečovali veľa výstav pre VSŽ cez OTU.Výstavy som na starosti nemala, ale viem určite od svojich kolegov, že sme s nimi spolupracovali ohľadom výstav.

Na tieto firmy bola napojená aj reklamná agentúra DOMINO TOP, ktorá zabezpečovala reklamu pre TOP RÁDIO. Podľa mojich informácií z veľmi dobre informovaného zdroja TOP RÁDIO, FILJO a DOMINO TOP to je vlastne to isté. To znamená ten istý majiteľ, majú tú istú adresu.
TOP RÁDIO som na internete v obchodnom registri nenašla, ale tiež sídli na tej istej adrese. Teraz je to OKEY TOP Rádio.

List, ktorý som Ivorovi poslal som podpísala, takže nebol posielaný ako anonym. Podľa trestného zákona a trestného poriadku platiaceho na Slovensku oznamovateľ musí byť do 30 dní upovedomený o tom, ako bolo s vecou naložené a ak by moje oznámenie bolo neopodstatnené, to mi tiež musia oznámiť písomne a možem byť za to aj trestne stíhaná. Na výsluchy mám dostať doporučený list s doručenkou a presný dovod, prečo som predvolaná. Dokonca jedna právnička mi odporúčala, aby som na výsluchy vždy chodila len s advokátom.

Tieto informácie som dostala až neskor, preto som postup polície zo začiatku rešpektovala.
22.11.2000, teda až po 2 mesiacoch sa so mnou spojil telefonicky pán Kukura z polície a povedal mi, že sa ma s kolegom pokúšali zastihnúť doma(!!!), no nevyšlo im to a či som ochotná sa s nimi porozprávať. Súhlasila som, no nie u mňa doma. Dohodli sme sa, že ma počká v určitú hodinu ráno pred panelákom na druhý deň, že vraj to bude krátko. Mala som namierené do centra, sám sa mi ponúkol, že ma odvezie. A cestou sa vypytoval. Zaujímavý výsluch v aute?!!!

Toto sú neskutočné sposoby našej polície.Bohužiaľ som vtedy ešte nečítala trestné právo a naivne som si myslela, že rozkrádanie VSŽ sa skutočne aj vyšetruje. Podľa mojich skúseností dnes presvedčená, že sa o tom len hovorilo pred novinármi, aby to vyzeralo, že sa niečo aj robí. Konkrétne myslím pána Ivora a Pittnera.

Ústne mi navrhol výsluch na polícii, že prídu aj kolegovia z Banskej Bystrice. Na výsluch som prišla, žiadni kolegovia z B. Bystrice tam neboli a pán Kukura sa ani nenamáhal mi to vysvetliť. Na začiatku mi hneď povedal, že žiadnu zápisnicu písať nebudeme, len kolega si bude robiť poznámky. No ten si žiadne poznámky nerobil. Taktne mi dával najavo, či nemám viac informácií, pretože to, čo som napísala v liste Ivorovi, nie je nič moc (?). A hlavne chcel vedieť, kto mi dával informácie a či viem dokázať, že Anna Horňáková, moja bývalá šéfka z firmy OTA, má napojenie na bývalé špičky KGB. Tieto informácie zo mňa nedostal a ani to nikdy nikomu neprezradím. Ešte cestou vo výťahu, keď ma išiel vyprevadiť na vrátnicu, sa ma na to vypytoval. A tvrdil, že nech sa nebojím o život, určite nič mi neurobia.

Za prvé trestný poriadok hovorí, že o každom úkone trestného konania sa píše zápisnica a to spravidla pri úkone alebo hneď po ňom. Prečo sa potom nepísala?!

A za druhé, toto mi s odstupom času pripomína výsluch tajnej služby!!! Písal sa rok 2000!!!
Zvláštne sposoby! Namiesto toho, aby mi poslali odpoveď, čo zistili, začali mi znepríjemňovať život. Veď na zháňanie dokazov je tam predsa finančná polícia a nie ja. Oni za to berú plat!

Predvolať telefonicky na políciu sa ma snažili ešte 2 x, spomínam to v liste premiérovi. No na radu právnika som si pýtala doručenku, ktorá mi ani v jednom prípade neprišla. Daní páni sa mi telefonicky už potom neozvali. No bála som sa už poriadne, nevedela som, čo mám robiť.

Jeden krát to bola finančná polícia z B. Bystrice a počkať som ich mala na vrátnici na polícii, bez doručenky.

Druhýkrát to bol pán z kriminálnej polície z B. Bystrice a navrhol mi, že stretnúť sa možeme kdekoľvek v Košiciach, mám si navrhnúť miesto. Pýtala som si doručenku a on mi na to odpovedal, že kiminálna polícia má právo vstúpiť do bytu, veď mi ukáže služobný preukaz a navštíví ma doma v deň, ktorý navrhol. Sfalšovať sa dá všetko, robím v tlačiarňach, tak si ilúzie nerobím. Nebola som v daný deň doma.

V decembri 2000 som poprosila o pomoc politickú stranu SMER. Šéf ich regionálnej kancelárie v Košiciach si nechal moje materiály a asi po mesiaci sme sa stretli na jeho podnet znova. Povedal mi, že všetky informácie v liste Ivorovi sú správne a zdoraznil slovo VŠETKY.
S úsmevom dodal, že to som musela mať dobrý zdroj informácií a či je ťažké vypátrať agenta KGB.
ZDROJE SOM MU NEPREZRADILA, NO ODVETILA SOM MU, ČI SI MYSLÍ, ŽE NAPÍŠEM BLUDY A EŠTE SA POD TO AJ PODPÍŠEM???
Po mojom naliehaní mi oznámil, že tunelovanie VSŽ je uložené ad acta a že za tým je pán Pipta, vtedajší policajný prezident, ktorý by vraj za to kšeftovanie s autami sedel. V tom čase bol šéfom regionálnej kancelárie pán Richard Šmída.

Napísala som to novinárom, po odchode pána Pittnera z funkcie. Dopadlo to tak, že novinári síce nič neuverejnili, no pán Šmída odišiel behom mesiaca z postu šéfa regionálnej kancelárie SMER.

Vraj z rodinných dovodov, bolo to uverejnené v Košickom večeri. Žeby náhoda alebo bol vyhodený za to, že mi povedal pravdu a ja som to napísala novinárom?
Medzitým mi prišlo pár nič nehovoriacich listov z prokuratúry. Kde mi len oznamovali, že si niečo vyžiadali. Ja som sa sťažovala na Ivora, nie na vyšetrovateľa. Vtedy sa ešte nič nevyšetrovalo!!! A nesťažovala som sa ani na košickú políciu! Ale pani prokurátorka mi veselo odpovedala na postup vyšetrovateľa, ktorý uvažoval o tom, či moje oznámenie prijme ( takto bola formulovaná odpoveď).

Ten vyšetrovateľ o tom uvažoval 15 mesiacov a potom až začalo vyšetrovanie, ktoré sa ináč nedá nazvať ako fraškou. O pánovi Ivorovi sa pani prokurátorka nezmienila ani slovom.
Faktom ale je, že ja som sa sťažovala generálnému prokuratúrovi pár mesiacov pred tým. Tieto listy mi začali chodiť až vtedy, keď som poprosila o pomoc českých novinárov.

Listy mi chodili z Košíc, tunelovanie VSŽ vyšetrovala B.Bystrica a sťažovala som sa na Ivora, ktorý sídlil v Bratislave. Mne tomu chýba logika, prečo reagovali Košice a po dlhej dobe?!

Polícia sa rozhýbala až v januári 2002, na prvý výsluch ma predvolali telefonicky. Vyšetrovateľ sa ponúkol, že keď mám ešte nejaké materiály, tak sa pre to zastavia u mňa doma. Doručenku mi poslali neskoro. Prevzala som ju až tesne pred skončením doby, po výsluchu. Už na prvý výsluch sa ma snažili predviesť, i keď som nič neporušila. To bol ich problém, že mi to poslali neskoro.

Podľa mojich informácii, keď sa nedostavím na druhý výsluch, tak možem dostať finančnú pokutu a keď neprídem na tretí, až vtedy ma možu dať predviesť.

Na ďalší výsluch mi chceli, pokiaľ si dobre spomínam, v marci 2000 doručiť predvolanie po rannej telefonickej výzve hneď v ten deň. Tak to som sa s plačom na pani Gecikovú vykričala, že ma naháňajú, ako keby som tie železiarne vytunelovala ja. Slušne sme si to potom vysvetlili a poslali mi predvolanku poštou. Pre istotu mi ho aj ona osobne doručila pár dní pred výsluchom. Vtedy sme sa aj pár minút rozprávali. V prvej chvíli, keď ma zbadala, sa ma so smiechom spýtala, čo som preboha v tých železiarňach robila. Na to som sa začala smiať aj ja a vysvetlila som jej, že dievčatko pre všetko v zákazkovej kancelárii. A že moja bývalá šéfka patrí k vysoko postaveným agentom KGB a únik informácii bol taký veľký, že by som odporúčala celú KGB rovno rozpustiť. A keby mi niekto predpovedal, čo ma čaká vo VSŽ, tak sa železiarňam veľkým oblúkom vyhnem. To bola celá podstata rozhovoru a obidve sme sa na tom schuti zasmiali.

Viem si predstaviť, čo si pani Geciková mohla v prvej chvíli myslieť, keď ma zbadala. Že či toto dievčatko dvíha krvný tlak našim šéfom. Momentálne mám 35 rokov, no bežne mi hádajú o 7-8 rokov menej. Neraz som si vypočula, že posobím dojmom študentky a je to jedno, v čom som oblečená. Okrem toho som dosť veselý človek a nerobí mi problém urobiť si srandu aj zo seba.

Prečo to spomínam? Z tohto prípadu sa vlastne urobila fraška, polícia sa ma snažila presvedčiť, že nič sa dokázať nedá, no neurobili vo firme žiadnu kontrolu. Vobec žiadnu!!! Pritom tam bol podľa mojich skúseností neskutočný bordél! A to som videla do málo vecí, no neraz som si vypočula poznámku: Ty ani netušíš, čo všetko sa tu vobec deje. Bola to typická socialistická firma. Robilo sa tam často štýlom: urobíme Vám to tak, ako my chceme, vtedy, keď mi chceme a za cenu, za akú my chceme. Toto myslenie vychádzalo z vedenia firmy. Medzi bežnými pracovníkmi tam bolo aj niekoľko skutočných profesionálov, s ktorými sa mne dobre robilo.

Ael odbočila som. Odvtedy som aspoň so správaním polície ku mne mala pokoj. Dokonca som bola milo prekvapená, ako sa ku mne správali. Všetci, s ktorými som prišla do kontaktu pri výsluchoch. Povedala by som s úctou, bola som pre nich rovnocenný človek. K takému jednaniu v odbore som sa dopracovávala roky. To som najprv musela svoje okolie presvedčiť, že robote rozumiem a som slušný človek.
Na prvý výsluch som sa hrozne bála ísť, no vyšetrovateľ bol viac nervózny zo mňa ako ja z neho.

Chcem tým naznačiť, že za to, ako sa tento prípad ututlal nemožu vyšetrovatelia. Voči nim nemám žiadne výhrady, dokonca by som ani nechcela byť na ich mieste. Ja som to dávala najavo svojimi poznámkami. Napr. „ Aj ja som v živote robila veci, s ktorými som nesúhlasila a bola som rada, že mám zamestnanie.“ Alebo „ Ja Vám zarátam do ceny i čerta s ďáblem a Vy na to neprídete.“ Nekomentoval to…myslela som to tak, že v polygrafii človek musí mať aj určitú skúsenosť s cenami, aby rozoznal, čo je podvod a čo nie.

Nechcem tým vyšetrovateľa podceňovať. Bol to múdry a slušný človek. Lenže tak ako ja nerozumiem stavbarine alebo strojarine, lebo celý život robím v polygrafii, takisto ľudia mimo polygrafie ťažko možu rozumieť mojmu odboru. Je to normálne.

Ja si musím chrániť svoju kožu, preto trvám na tom, že tam došlo k rozkrádaniu a nech sa to skutočne vyšetrí. Je už na vyšetrovateľoch, aby vysvetlili, prečo konali tak, ako konali. Na čí príkaz. Na ich správaní bolo vidno, že to nie je ich vlastné rozhodnutie.

Pri poslednom výsluchu som sa vyšetrovateľov pýtala, prečo majú zákony platiť pre mňa a pre Rezešovcov nie? Na to mi povedal, že mám neľahký osud.

Rozprávali sme sa o mojej výpovedi z nájmu bytu. Bývam v Košiciach v 1-izbovom družstevnom byte. Som od roku 2000 nezamestnaná a nestačím platiť nájomné zo sociálky. Už minulý rok sa mi pokúšali doručiť výpoveď z nájmu, no s odstupom času mám dojem, že išlo len o to, aby som byt predala alebo išla robiť do zahraničia.

Lenže ja chcem žiť na Slovensku, pretože mi je blízka mentalita ľudí, ktorí tu žijú. A nemožeme predsa všetci utekať von. Okrem toho sa hovorí, že pred KGB sa nedá utiecť nikde na svete. Utekať vážne nemienim.

Mienim trvať na tom, aby zákony platili na sSlovensku pre všetkých. To dokážem aj ja, čo dokázal pán Drábik. Vytunelovať VSŽ a potom sa tváriť ako ctihodný podnikateľ. Na to netreba extra schopnosti. Mne Rezešovci osobne neubližili. Mne ublížili tým, že vo firme OTA bolo také vedenie, aké bolo a pani Horňáková mala neobmedzené právomoci. Ako povedal jeden novinár: mne ublížili tým, že mi vzali prácu, ktorá ma bavila. A sama som sa presvedčila, že návrat do odboru nebude ľahký. Nie po odbornej stránke, ale pre zákulisné reči. Veď Slovensko je malé.

Takže, ak Rezešovci majú výhrady k mojej osobe tým, že upozorňujem na rozkrádanie VSŽ, nech sa láskavo poďakujú pani Horňákovej. Tu vojnu začala ona, nie ja. Keď ma prijímala, najprv si overovala informácie o mojej osobe a potom mi od prvého dňa znepríjemňovala život intrigami a podrazmi. Tak načo ma potom brala? ! Mohla mi povedať, že ma nechce, že nemá žiadne miesto voľné. Ja som sa nevnucovala.

Dopadlo to tak, že som po 2 rokoch skolabovala. Fyzicky, od tejto udalosti uplynulo už 5 rokov.

Ocitla som sa blízko smrti a na tomto svete ma udržalo to, že som to na OTE ešte neprevrátila hore nohami. Povedala som si totiž, že keď budem odtiaľto odchádzať, prevrátim to tam hore nohami. Lebo nikto iný to urobiť nemože. To som mala ešte naivnú predstavu, že na to bude stačiť, keď sa porozprávam s vačšinovými akcionármi. A budem mať svatý pokoj od Horňákovej a od KGB navždy. No bola som naivná. Vtedy som netušila, že budem mať na krku všetkých Rezešovcov.

S fyzickým zdravím som na tom slušne, no to, čo sa dialo pri mojej liečbe, vraj náhody neboli.. Dokonca som dostala radu, že mám na nemocnicu podať trestné oznámenie a mám na to 10 rokov. Mienim to určite urobiť z dovodu, aby si lekári už v živote nemohli dovoliť k nikomu to, čo ku mne. No boli aj lekári, ktorí mi držali palce, len svoju podporu mi dávali najavo medzi štyrmi očami. Nechceli mať zbytočné problémy.

Začiatkom septembra 2003 mi domový doverník pán Kropko doručil ďalšiu výpoveď z nájmu bytu. Ale nechcel odo mňa podpis. Chcel ísť so mnou na bytové družstvo, aby sme podpísali dohodu o tom, že on bude za mňa 2 roky platiť všetky účty a zaplatí dlžobu, za ten čas možem bývať v byte a riešiť si svoju situáciu. Tvrdil mi, že nemám na výber. Bolo by to výhodné riešenie, pre neho. Byt v Košiciach by získal pre dcéru len za 160 000 Sk pri vtedajších cenách. Odmietla som.

S KÝM TO MAL NA STAVEBNOM BYTOVOM DRUŽSTVE DOHODNUTÉ???
Len náhodou som pár dní požiadala o pomoc jedného významného novinára.

O pár dní som si v Košickom večeri prečítala článok o rozkrádaní na Bytovom družstve II., o kšeftovaní s bytmi po neplatičoch. Bolo to 17.9.2003. Ten anonym som prezidentovi nepísala ja. A Košický večer patrí podľa mojich informácií Rezešovcom. Akosi je tých náhod priveľa. Samozrejme som so svojimi skúsenosťami nešla do tejto redakcie. A oni by mi ani nič neuverejnili.

To, že mám dlhy, ktoré treba splatiť, beriem ako daň za moj život. Viem, že sa pohybujem na tenkom ľade a už mi bolo taktne pred pár rokmi naznačené, že ak by aj došlo k súdu, stáva sa, že svedok sa súdu nedožije. A Šani Rezeš nikdy nepripustí, aby sa niečo také vobec stalo. Povedal mi to novinár, Drábikov kamarát.
Lenže starý Rezeš už nežije.

A penále? To mi kto zaplatí? Polícia, prokuratúra za to, že naťahovala čas? Kto mi zaplatí tie slzy, ktoré som vypustila pri ich telefonátoch? A to zúfalstvo?!!!

TO SKUTOČNE BUDE PLATIŤ NA SLOVENSKU, ŽE ZÁKONY SÚ LEN PRE TÝCH, KTORÍ SI ICH NEDOKÁŽU KÚPIŤ??? PREČO SA TENTO PRÍPAD UTUTLAL???
Viem, že Vaše právomoci sú obmedzené. No ak možte, dokážte mi, že politici sú tu aj pre obyčajných ľudí.

S pozdravom

Magdaléna Nadzamová

Dodatok:
Pána Bugára som nezaujímala, ale veľmi dobre si pamätám, že krátko po liste Bugárovi som bola na úrade práce v KE a pracovníčka úradu mi pri odchode slušne povedala, že nech si dávam pozor a pokiaľ dostanú konkrétné oznámenie, musia ho prešetriť…..takže niekto sa o mňa musel zaujímať. Neviem kto….nič viac som sa nedozvedela a bola som v takom šoku, že som sa na to ani nepýtala.