popelka

Brian L. Weiss je známy americký lekár, ktorý zmenil celý moj život,  v dobrom slova zmysle. Pomáhal osobne aj známym osobnostiam: Sylvester Stalone, Gloria Estefan…  Jeho knihu Jen láska je skutečná čítala aj nebohá princezná Diana. Páčila sa jej a mala záujem sa s ním stretnúť osobne. Bohužiaľ to nevyšlo (uvedené v knihe Poselství mistrů, strana 200).

Samozrejme, tento lekár dodržuje anonymitu svojich pacientov, ale títo konkrétní ľudia (Sylvester Stalone, Gloria Estefan) s uverejnením ich mena súhlasili. Píšem tieto informácie na začiatku z dovodu, aby ste pochopili,že je to veľmi vzácny človek, o ktorom by mal vedieť celý svet.

Prečo o tom vzácnom lekárovi  píšem? Lebo mnoho informácií “ o veciach medzi nebom a zemou“, ktoré uvádza vo svojich knihách, som zažila na vlastnej koži. Podstatné je, že práve jeho prvá kniha naštartovala moju liečbu rakoviny…odkazmi  Duchovných majstrov. Ocitla som sa na hranici smrti a vrátila sa odtiaľ. Píšem to vo svojich článkoch o rakovine, hlavne v tom prvom článku

http://popelka.blog.pravda.sk/2012/03/29/farmaceuticky-priemysel-rakovina-a-nemocnica-kosice-saca-a-s/

Preto  viem na 100%, že moj zdravotný stav bol veľmi vážny, okrem toho som mala aj strašné bolesti brucha…preto som našla odvahu liečiť sa tak, ako mi radila moja intuícia : zdravou prírodnou stravou. Doslova som sa škrabala z pazúrov smrti. Ak si niekto myslí, že nemám pravdu, tak mu doprajem také strašné bolesti, zvracanie a nočné bolesti ako som mala ja a potom može teoretizovať. Viete, niektoré skúsenosti sú neprenosné, tie sa musia zažiť, aby to človek pochopil.

Nielen to… pochopila som i to, že moderní lekári nie sú polobohovia, ktorí majú vždy pravdu a ktorých musím bezpodmienečne poslúchať.  Že všetci sme rovnocenní, lekári nie sú niečo „viac“ ako my bežní ľudia.

Ako Brian L.Weiss píše v úvode svojej prvej knihy Mnoho životov, mnoho majstrov, i jemu tieto poznatky, ktoré mu „prenášala“ jeho pacientka Catherine, zmenili celý život. Do tej doby to bol klasický a úspešný psychiater, ktorý mal vybudovanú kariéru. Liečil jednu laborantku z ich nemocnice zo stavov úzkosti, panického strachu a fóbií. Lenže klasická liečba jej nepomáhala, tak skúsil, po dohode s ňou, hypnózu. Myslel si, že „niečo“ nájdu v detstve a jej sa uľaví. Lenže to nepomohlo a tak jej dal pokyn, nech sa vráti do doby, z ktorej pochádzajú jej symptómy. Ona sa mu vrátila do jedného z minulých životov. Dosť ho to šokovalo, ale viac sa dočítate v knihe, na ktorú odkaz uvádzam za úvodnou časťou.

Oveľa väčší šok mu sposobilo to, keď mu postupne „prenášala“ odkazy Duchovných majstrov a keď mu povedala v hypnóze aj podrobnosti o jeho rodine, o ktorej nič nevedela. Že mal syna, ktorý dvadsaťtri dní po narodení zomrel, povedala mu aj príčinu… Povedala mu podrobnosti o jeho otcovi, na akú diagnózu zomrel … o jeho dcére, ktorá dostala meno po jeho otcovi…

Najprv sa bál tieto poznatky uverejniť, napísať, pretože mal vybudovanú kariéru a bál sa, že týmito informáciami si ju zničí. Trvalo mu to štyri roky, kým našiel odvahu riskovať svoju profesionálnu česť.

Kniha mnoho životov, mnoho majstrov mi dala predovšetkým vieru, že sme nesmrteľní  a odvahu bojovať, že to má zmysel.

Túto knihu  mi požičala v  roku 1998 vtedajšia kolegyňa, ktorá mi škodila, kde mohla. Intrigy, ohováranie, aj pred zákazníkmi…No bolo to tak  „pestré“, že mi to rovno jedna zákazníčka aj povedala. Takže má ohovárala aj mimo firmu.  Samozrejme kolegyňa ku mne veľmi ochotná nebola, ale náhodou jej práve túto knihu niekto vrátil, náhodou som bola pri tom, tak sa ma spýtala: „Nechceš si to požičať? To som dostala a je to dobré.“ Jej ochota ma skor zarazila, ale keď bola ochotná, tak som si ju požičala. Aké bolo moje prekvapenie, keď som zistila, že tá kniha je vynikajúca a šokovala ma tak, že som si pri čítaní povedala: „Toto by mohla byť aj pravda.“ To som ešte netušila, že čoskoro si to overím aj v praxi, vo vlastnom živote.

O psychológiu sa zaujímam asi od 16 rokov, jeden čas som aj uvažovala o tom, že by som ju študovala. Takže zopár kníh z tohto odboru som čítala (Levi, Poliak Melibruda ma zaujal). Mám občas taký zvyk, že keď ma niečo zaujme, tak si robím poznámky, píšem si zaujímavé citácie. Takže som si túto knihu prečítala hneď druhýkrát a urobila si z nej výpisky.  A na tie výpisky som si spomenula pár dní po mojom kolapse v roku 1998. Zaujímavá zhoda okolností  :-).

Priznám sa, že od roku 1998 obdivujem to, ako je to tam „hore“ úžasne zorganizované a ako to všetko do seba zapadá. Všetko dáva zmysel. Už sa mi stalo, že mi intuícia pol roka dopredu napovedala, že „toto sa stane“ a ja som bola v strašnom šoku, keď sa to skutočne stalo. Nešlo o banalitu: šlo o to, aby som si nechala dovolenku na prípadný pohreb v rodine. Ten pohreb sme v rodine bohužiaľ ten rok (1997) mali. Zomrel 29 -ročný muž pri autonehode, tesne pred Vianocami a posledný poldeň dovolenky som „využila“ práve na tento pohreb. Ten muž bol úplne zdravý, jedináčik, darilo sa mu a mal sa ženiť. Toto nemohol vedieť nikto dopredu, ani ja. I pre mňa to bol šok, že intuícia tak skvele funguje.

Dnes viem, že osud mi tento dar skvelej intuície „nadelil“ preto, aby som verila svojej intuícií, keď sa na mňa bude všetko „sypať“ (rakovina, tunelovanie VSŽ…) a ja budem sa mocť spoliehať len sama na seba. Uvedomujem si, že my, ľudia na tomto svete sme strašne maličkí a o podstatných veciach nemáme šancu rozhodovať. O podstatných veciach sa rozhoduje tam „hore“, preto sa občas bavím na všetkých mocných „polobohoch“ tohto sveta, ktorí si myslia, že všetko možu ovplyvniť a že majú veľkú moc. Mnoho možu, ale budú za to niesť aj následky. O tom hovoria aj odkazy Duchovných majstrov.

Ale vrátim sa k lekárovi menom Brian L.Weiss. Tento lekár napísal viac kníh.

Podľa mojich informácií na Slovensku vyšla kniha Mnoho životov, mnoho majstrov a vydalo ju vydavateľstvo Ikar.

V Čechách vyšli štyri knihy: Mnoho životů, mnoho mistrů; Poselství mistrů; Jen láska je skutečná; Jedna duše, mnoho  těl.  Vydalo ich vydavateľstvo Metafora.

Čítala som všetky jeho knihy, všetky sú vynikajúce.

Mňa najviac z jeho kníh zaujala kniha Poselství mistrů, kde sú mnohé odkazy Duchovných majstrov bližšie vysvetlené.

Všetky  jeho knihy som čítala v klasickej tlačenej podobe.  

Chcem sa venovať viac práve knihe Mnoho životov, mnoho majstrov, ktorá mi svojimi odkazmi obrovsky pomohla.  Práve preto si dovoľujem napísať úryvky, ktoré dúfam, že záujemcov zaujmú tak, že si prečítajú nielen celú knihu, ale i jeho ostatné knihy.

Kniha : Mnoho životov, mnoho majstrov (úryvky)

Viem, že všetko má svoju príčinu. Možno že vo chvíli, keď sa určitá udalosť vyskytne, nemáme dostatok pochopenia ani prezieravosti, aby sme porozumeli jej príčine, ale ak budeme trpezliví, čas nám ju objasní.

„Našou úlohou je naučiť sa, ako sa stáť sa podobnými Bohu prostredníctvom poznania. Poznáme tak málo. Ste tu na to, aby ste boli mojim učiteľom (hovorila to Catherine lekárovi Weissovi). Musíme sa ešte veľa naučiť.  Poznaním sa približujeme k Bohu, a potom si možeme oddýchnuť. Potom sa vrátime učiť iných a pomáhať im.“ (strana 37)

Stratil som reč. Práve som dostal ponaučenie z jej posmrtného stavu, stavu pred novým vtelením. Čo bolo  zdrojom tohoto materiálu? Toto vobec neznelo ako Catherinin výrok. Takto nikdy nerozprávala, takéto slová a frazeológiu nepoužívala. Ešte aj tón hlasu bol úplne odlišný. V tej chvíli som si neuvedomil, že hoci Catherine vyslovovala tieto slová, nebola povodcom myšlienok. Ona len podávala ďalej to, čo jej bolo povedané.  Neskor označila za zdroj Majstrov, vysoko rozvinuté duše, neprítomné v telách. Mohli ku mne prehovoriť jej prostredníctvom. Nielenže bolo možné Catherine regresovať do minulých životov, ale teraz už aj prenášala poznanie z druhej strany! Nádherné poznanie. Mal som čo robiť, aby som si zachoval chladnú hlavu. (komentár Briana L. Weissa)

Mali sme tu nový rozmer. Catherine nikdy nečítala práce doktorky Elisabeth Kubler – Rossovej alebo doktora Raymonda Moodyho, ktorí písali o zážitkoch z klinickej smrti. Nikdy nepočula o Tibetskej knihe mŕtvych. Pritom popisovala zážitky podobné tým,  čo boli zachytené v týchto prácach. Bol to aký – taký dokaz. Keby som tak mal viac faktov, viac hmotných detailov, ktoré by som mohol verifikovať. Moj skepticizmus zakolísal, ale trval ďalej. Možno čítala o výskume zážitkov na prahu smrti v nejakom časopise, alebo videla rozhovor v televíznom vysielaní.  Hoci popierala akúkoľvek vedomú spomienku na takýto článok alebo vysielanie, mohla si ju uchovať v podvedomej pamäti. Ale ona šla ešte ďalej ako tieto práce a odovzdala odkaz z medzistupňa. Kiež by som mal viac faktov! (komentár Briana L. Weissa)

„Hovoria mi, že existuje mnoho Bohov, pretože Boh je v každom z nás. “

Spoznal som hlas z medzistupňa, medzi jednotlivými životmi podľa jeho chrapľavosti a rozhodného duchovného tónu odkazu. Potom však povedala niečo, čo mi vyrazilo dych.

“ Je tu Váš otec i syn, ktorý je malé dieťa. Váš otec hovorí, že ho spoznáte, lebo sa volá Avrom a Vaša dcéra dostala meno podľa neho.  Tiež, že jeho smrť nastala v dosledku zlyhania srdca. V prípade Vášho syna tiež zohrávalo doležitú úlohu srdce, lebo bolo nevyvinuté, ako srdce kurčaťa.  Z lásky k Vám podstúpil veľkú obeť. Jeho duša je veľmi rozvinutá…svojou smrťou splatil dlhy svojich rodičov. Chcel tiež ukázať, že medicína može ísť len po určitú hranicu, jej posobnosť je veľmi obmedzená. „ Catherine prestala rozprávať a ja som sedel v posvätnom tichu, a moja ochromená myseľ sa snažila utriediť si myšlienky. Miestnosť naplnil ľadový chlad.

Catherine vedela veľmi málo z mojho osobného života. Na pracovnom stole som mal len fotografiu dcéry, keď bola malá, so šťastným úsmevom odhaľujúcim dva predné zúbky, inak v prázdnych ústach. Vedľa nej bola fotografia syna. Okrem toho nevedela Catherine doslova nič o mojej rodine a mojom osobnom živote. Mal som hlboké znalosti o tradičných psychoterapeutických technikách. O terapeutovi sa predpokladalo, že je tabuľa rasa, prázdna tabuľa, na ktorú mohol pacient premietať svoje pocity, myšlienky a postoje. Tieto potom terapeut analyzoval rozšírením obsahu pacientovho vedomia. Udržoval som si od Catherine tento terapeutický odstup. Skutočne ma poznala len ako psychiatra, nevedela nič z mojej minulosti a alebo zo súkromného života. Nikdy som jej neukázala ani diplomy v pracovni.

Najväčšou tragédiou v mojom živote bola smrť  prvorodeného syna Adama, ktorý žil len dvadsaťtri dní a umrel začiatkom roka 1971. Asi desať  dní po príchode z porodnice sa uňho vyskytli respiračné ťažkosti a prudké zvracanie. Bolo nesmierne ťažké určiť diagnózu. „ Totálne anomálny pulmonárny venózny systém so septálnym defektom predsiene srdca“, oznámili nám. “ Vyskytne sa raz na približne milión porodov“. Pulmonárne cievy, ktoré majú privádzať okysličenú krv späť do srdca, boli nesprávne prepojené, vstupovali do srdca na nesprávnom mieste. Bolo to ako keby mal srdce opačne obrátene, smerom dozadu. Veľmi, veľmi zriedkavé. Radikálna operácia srdca už nemohla Adama zachrániť.  Zomrel o pár dní.

Moj otec  sa tešil vynikajúcemu zdraviu, až kým ho nepostihol začiatkom roka 1979 vo veku šesťdesiatjeden rokov rozsiahly srdcový infarkt. Spočiatku infarkt prežil, ale steny jeho srdca boli nenapraviteľne poškodené a o tri dni neskor umrel. Stalo sa to asi deväť mesiacov pred tým, ako sa Catherine ku mne prvý raz objednala.

Moj otec bol náboženský založený človek, viac  rituálne než duchovne. Jeho hebrejské meno Avrom mu pristalo lepšie ako anglické Alvin. Štyri mesiace po jeho smrti sa narodila naša dcéra Amy a pomenovali sme ju po ňom.

A tu, v roku 1982, v tichu mojej stemnetej pracovne sa na mňa rinula ohlušujúca kaskáda tichých, tajných právd. Plavil som sa po duchovnom mori a miloval som jeho vody. Na tele mi vyskakovala husia koža. Nebolo možné, aby Catherine poznala tieto informácie. Nikde sa ani nedali zistiť. Hebrejské meno mojho otca, skutočnosť, že som mal syna, ktorý umrel v dojčenskom veku na srdcový defekt, ktorý sa vyskytne u jedného z desať miliónov novorodencov a pomenovanie mojej dcéry  – to všetko bolo priveľa, to všetko bolo príliš špecifické, príliš pravdivé. Táto jednoduchá laborantka bola kanálom transcendentálneho poznania. A ak mohla odhaliť tieto pravdy, čo iné tam ešte bolo? Potreboval som vedieť viac.

„Kto“, vyhŕkol som, „kto je tam? Kto Vám  hovorí tieto veci?“

„Majstri“, zašepkala.“Duchovní majstri mi to hovoria. Vravia mi, že vo fyzickom tele prežívam už osemdesiaty šiesty život. “

Catherina začala pokojnejšie dýchať a prestala kývať hlavou z boka na bok. Odpočívala. Chcel som pokračovať, ale jej tvrdenia ma znepojovali. Naozaj prežila osemdesiatšesť minulých životov? A čo „majstri“? Bolo by to možné? Mohli by nás životom viesť duchovia, ktorí nemajú žiadne fyzické telo, ale ktorí, ako sa zdá, oplývajú veľkou múdrosťou? Existujú nejaké stupne na našej ceste za Bohom? Bola to pravda? Iba ťažko som mohol pochybovať z hľadiska toho, čo práve odhalila a pritom som sa stále bránil uveriť. Snažil som sa prekonať rokmi nadobudnuté alternatívne naprogramovanie. Ale hlavou, srdcom a vo svojom vnútri som cítil, že má pravdu. Odhaľovala pravdy.

A čo moj otec a syn? Istým sposobom boli stále živí; nikdy pre mňa skutočne neumreli. Rozprávali sa so mnou, roky po tom, ako sme ich pochovali, a potvrdili to tým, že poskytli túto špeciálnu, veľmi dovernú informáciu. A keďže to všetko bola pravda, bol moj syn taký duchovne vyspelý, ako hovorila Catherine? Skutočne súhlasil s tým, aby sa nám narodil a potom o dvadsaťtri dní umrel preto, aby nám pomohol zbaviť sa karmických dlhov a navyše, aby ma poučil o medicíne a ľudstve a postrčil ma naspäť k psychiatri? ( doktor Weiss uvažoval, že bude internistom, dostal i možnosť pracovať  na internom oddelení ako mladý lekár, práve smrť jeho syna ho posunula naspäť k psychiatrii). Tieto myšlienky mi dodali veľa odvahy. Cítil som, že za mojím chladom jestvuje veľká láska, silný pocit jednoty a spojenia s nebom i zemou. Moj otec i syn mi veľmi chýbali. Bol to dobrý pocit mať od nich znovu správu.

Moj život už nikdy nebude taký istý. Neviditeľná ruka nenávratne zmenila jeho tok. Celá interpretácia, ktorú som si vytvoril po starostlivom výskume a so skeptickým odstupom, zapadla na svoje miesto. Catherine spomienky a odkazy boli pravdivé. Moje tušenie o presnosti jej zážitkov bolo správne. Mal som fakty. Mal som dokaz.

No ešte aj v momente radosti  a pochopenia a v momente mystického zážitku sa stará známa logická a pochybujúca časť tomu vzpierala uveriť. Možno to celé bolo mimozmyslové vnímanie alebo nejaká duševná schopnosť. Dobre, nech je to tedy nejaká zručnosť, ale to nedokazuje reinkarnáciu  ani Duchovných majstrov. Teraz som už však vedel viac. Tisíce prípadov, ktoré boli zaznamenané v odbornej literatúra, najmä tie o deťoch, čo vedeli rozprávať cudzími jazykmi, s ktorými nikdy neprišli do styku, čo mali materské znamienka na miestach, kde predtým mali smrteľné rany, o tých istých deťoch, ktoré vedeli, kde boli skryté alebo zakopané cenné predmety, hoci aj vo vzdialenosti tisícok míľ, či pred niekoľkými staročiami, to všetko znásobovalo Catherine posolstvo. Poznal som jej povahu i myslenie. Vedel som, čoho je schopná, a čoho nie. Nie, tentoraz ma rozum neklamal. Dokaz bol priveľmi silný a priveľmi ochromujúci. Bolo to skutočné. Pri ďalších sedeniach podávala Catherine ďalšie a ďalšie dokazy.

Viem pochopiť, že je veľmi ťažké uveriť takýmto koncepciám bez vlastnej skúsenosti.

Najprv som si neuvedomoval, prečo sa tak veľmi mením. Vedel som, že som oveľa pokojnejší a trpezlivejší, a ostatní mi vraveli, že vyzerám veľmi pokojne, že sa im zdám oddýchnutý a šťastnejší.  Cítil som väčšiu nádej, radosť, väčšie zameranie a uspokojenie zo života. Uvedomil som si, že sa zbavujem strachu zo smrti. Prestal som sa báť vlastnej smrti alebo neexistencie. Už som sa ani tak nebál, že stratím ostatných, hoci by mi určite veľmi chýbali. Aký mocný je strach zo smrti! Ľudia podstúpia čokoľvek, aby sa vyhli strachu: krízu stredného veku, pomer s mladými ľuďmi, kozmetické operácie, posadnuto športujú, zhromážďujú majetok, plodia deti, aby nezaniklo ich meno, snažia sa vyzerať čoraz mladistvejšie a podobne. Niekedy máme taký veľký strach zo smrti, že zabúdame na skutočný účel nášho života.

Prestal som byť taký posadnutý. Necítil som už potrebu stále sa ovládať. Hoci som sa snažil byť menej vážny, táto zmena bola pre mňa náročná. Ešte stále som sa musel veľa učiť.

Keď sa Catherine prebrala z tranzu, znovu sa pamätala mnoho podrobností z minulých životov. Nepamätala si však nič z posmrtných zážitkov, z medzistupňa, nič o Majstroch, ani o neuveriteľnom poznaní, ktoré mi zjavila. Položil som jej  otázku.

„Catherine, ako chápete termín Majstri?“  Myslela si, že sa pýtam na golfový turnaj! Veľmi rýchlo napredovala, ale ešte vždy mala ťažkosti zlúčiť koncepciu reinkarnácie so svojou teológiou. Práve preto som sa rozhodol nepovedať jej ešte o Majstroch. Okrem toho som si nebol istý, ako oznámiť niekomu správu, že je neuveriteľne talentovaným tranzovým médiom, fungujúcim ako kanál na úžasné transcendentálne vedomosti od Duchovných majstrov.

„V tomto rozmere sa nachádza veľa duší. Nie som jediná. Musíme byť trpezliví. To je niečo, čo som sa tiež nikdy nenaučila…Jestvuje veľa rozmerov..“ Opýtal som sa jej, či tu bola už i predtým, či sa už mnoho ráz reinkarnovala.

„Bola som na roznych stupňoch a v roznych obdobiach. Každý z nich predstavuje istú úroveň vyššieho vedomia. Na aký stupeň sa dostaneme, závisí  od toho, aký pokrok sme urobili…“ Znovu zmĺkla. Opýtal som sa jej, aké ponaučenie si mala zobrať, aby urobila pokrok. Odpovedala okamžite.

„Že o svoje znalosti sa musíme podeliť s inými ľuďmi. Že máme všetci oveľa väčšie schopnosti než sú tie, ktoré využívame. Niektorí z nás to zistia skor, iní neskor. Žeby sme mali preskúmať svoje zlé povahové vlastnosti skor, ako prídeme k tomuto bodu. Ak tak neurobíme, nesieme si ich do ďalšieho života. Od nahromadených zlozvykov sa možme oslobodiť …iba keď sme vo fyzickom stave. Majstri to nemožu urobiť za nás. Ak si vyberiete bojovať, a nie vyslobodiť sa, potom si ich ponesiete do ďalšieho života. A iba ak sa rozhodnete, že ste dosť silní, aby ste zvládli vonkajšie problémy, vtedy sa vytratia z vášho ďalšieho života.“

„Musíme sa tiež naučiť neuberať  sa len k ľuďom s takými istými vibráciami ako sú naše. Je to normálne, že nás priťahuje niekto, kto je na takej istej úrovni ako my. Ale to je nesprávne. Musíme ísť tiež k tým ľuďom, ktorých vibrácie sa nezhodujú…s našimi. Je doležité…pomocť…týmto ľuďom.“

„Boli nám dané intuitívne sily, ktoré by sme mali nasledovať, a nie sa im brániť. Tí, ktorí sa im bránia, sa dostanú do nebezpečenstva. Z každej úrovne sa nevraciame naspäť s rovnakými silami. Niektorí z nás majú viac sily než iní, pretože si ju nazhromáždili v predchádzajúcich životoch. To sposobuje, že ľudia neboli stvorení ako rovnocenní. Ale napokon dosiahneme bod, kde si budeme všetci rovní.“

„Ľudia, ktorí upadnú do kómy… sú v stave dočasného zadržania. Ešte nie sú pripravení prejsť na ďalšiu úroveň…kým sa nerozhodnú, či chcú prejsť alebo nie. Iba oni o tom možu rozhodnúť. Ak si myslia, že sa už nemajú čo naučiť…vo fyzickom stave…potom im je dovolené prejsť. Ale ak sa majú čo naučiť, vtedy sa musia vrátiť, aj keď nechcú. Je to obdobie, keď si možu oddýchnúť, čas, keď naberajú duševnú silu.“

Ľudia sa narodia s talentom, schopnosťami a silami, ktoré si nazhromáždili v predchádzajúcich životoch. „Ale napokon dosiahneme bod, v ktorom si budeme všetci rovní.“ Mal som podozrenie, že než dosiahneme tento bod, musíme prežiť ešte veľa životov.

Myslel som na mladého Mozarta a jeho obdivuhodný talent v detstve. Bol to tiež prenos minulých schopností? Ukazuje sa, že zároveň so svojimi schopnosťami prenášame aj svoje dlhy. Rozmýšľal som o tom, že ľudia majú sklon zhromážďovať sa v homogenných skupinách, pričom sa vyhýbajú a často boja outsiderov. V tom spočívajú korene predsudkov a triednej nenávisti. „Musíme sa naučiť  nevyhľadávať len tých, ktorých vibrácie sa zhodujú s našimi. “ Musíme pomocť týmto iným ľuďom. Priam som cítil duchovnú pravdu v jej slovách.

Hoci rozprávala o svojom živote, Catherine teraz hovorila s takou múdrosťou a nadhľadom, ktoré boli predtým prísne vymedzené len pre medzištádium alebo duchovný stav. Akosi sa dostala do svojho „vyššieho“  vedomia, istého druhu nadvedomia. Možno toto bolo vyššie Ja, ktoré opisovali ostatní. Hoci nebola v kontakte s Majstrami a ich obrovskými vedomosťami, napriek tomu v stave nadvedomia oplývala hlbokým porozumením a informáciami, ako napríklad o počatí svojho brata. Keď sa Catherine prebrala z hypnózy a bola pri vedomí, bola oveľa nepokojnejšia a obmedzenejšia, oveľa jednoduchšia a primerane k tomu i povrchnejšia. Celkom určite sa do tohto stavu nadvedomia nedostala náhodou. Premýšľaľ som, či proroci a mudrci z východných a západných náboženstiev, označovaní ako „skutoční“ boli schopní využiť tento stav nadvedomia na to, aby získali svoju múdrosť a vedomosti. Ak je to tak, všetci máme schopnosť tak urobiť, lebo všetci musíme mať toto nadvedomie. Psychoanalytik Carl Jung si bol vedomý roznych úrovní vedomia. Písal o kolektívnom nevedomí, stave, ktorý bol podobný tomu stavu nadvedomia, v ktorom sa ocitla Catherine.

Nepreklenuteľná medzera medzi Catherininým vedomím, jej prebudeným intelektom a hladinou úrovne nadvedomia, ktorú dosiahla v tranze, ma čoraz viac frustovala. Kým bola v hypnóze, mohol som s ňou v hladine nadvedomia viesť fascinujúce filozofické dialógy. Keď sa však prebrala, neprejavovala záujem o filozofiu a podobné záležitosti. Žila vo svete každodenného detailu, zanedbávajúc génia, ktorý v nej driemal.

„Čo mi bolo odhalené, je doležité pre mňa, týka sa to len mňa. Každá osoba musí prejaviť o seba záujem…tým, že sa stane…celistvou. Musíme sa toho veľa naučiť…každý z nás. Ponaučenia získávame jedno po druhom…po poriadku. Iba vtedy pochopíme, čo potrebuje človek vedľa nás, čo on alebo ona postráda, alebo čo postrádame my, aby sme sa mohli stať celistvými.“

„Nemáme právo náhle zmariť životy ľudí predtým, než si odžili svoju karmu. A robíme to. Nemáme na to právo. Bude pre nich oveľa väčším trestom, ak ich necháme žiť. Keď zomrú a prejdú do ďalšej dimenzie, budú trpieť tam. Ostanú veľmi netrpezliví. Nebudú mocť nájsť pokoj. A budú poslaní späť, ale ich život bude veľmi ťažký. A budú všetko musieť vynahradiť tým ľuďom, ktorým ublížili nespravodlivosťou, čo na nich napáchali. Berú týmto ľuďom život, a nemajú na to právo. Iba Boh ich može trestať, nie my. Budú potrestaní.“

„Áno, sami si vyberáme, kedy vojdeme do fyzického stavu a kedy ho opustíme. Vieme, kedy sme dokončili to, čo sme mali tam dolu dokončiť. Vieme, kedy sa čas naplnil, a vtedy sa zmierime so smrťou. Pretože viete, že v tom živote už viac nič nezískate. Ak ste mali čas oddýchnuť si a svoju dušu nabiť novou energiou, potom Vám bude dovolené vybrať si, či znovu vstúpite do fyzického stavu. Ľudia, ktorí váhajú, ktorí si nie sú istí, či sa chcú sem vrátiť, možu stratiť šancu, ktorá im bola poskytnutá, šancu splniť to, čo musia, kým sú vo fyzickom stave.“

Bolo mi hneď úplne jasné, že toto nehovorí Catherine. „Kto mi to hovorí,“ naliehal som: „kto rozpráva?“

Catherine odpovedala svojím známym tichým šepotom: „Neviem. Ten hlas patrí niekomu veľmi…niekomu, kto riadi veci, ale ja neviem, kto to je. Počujem len jeho hlas a usilujem sa povedať vám, čo hovorí.“

Vedela tiež, že tieto poznatky nemá zo seba, ani z nadvedomia, ani z nevedomia. A dokonca ani z jej nadvedomého ja. Akýmsi sposobom načúvala slovám alebo myšlienkam niekoho veľmi jedinečného, niekoho, kto „riadil veci“, a potom ich oznamovala mne. Tak sa zjavil ďalší Majster, úplne iný ako tí, od ktorých som dostával odkazy plné múdrostí. Bol to nový duch, s charakteristickým hlasom a štýlom, poetickým a vyrovnaným. Bol to Majster, ktorý hovoril o smrti bez okolkov, a pritom jeho hlas i myšlienky boli presiaknuté láskou. Bolo cítiť, že tá láska je vrúcna a skutočná, a pritom nestranná a univerzálna. Tá láska dávala pocit nevýslovného šťastia, ale nezadúšala, ani nebola emotívna alebo zväzujúca. Vyžarovala pocit láskyplnej nestrannosti alebo nestrannej láskavosti a pocit vzdialenej spolupatričnosti.

„Poučila som sa o hneve a zášti, o zatvrzovaní citov voči ľuďom. Poučila som sa tiež, že ja neriadim svoj život. Chcem mať nad ním kontrolu, ale žiadnu nemám. Musím veriť v Majstrov. Ale ja som v nich neverila. Mala som pocit, akoby som bola od začiatku odsúdená. Nikdy som sa na veci nevedela pozrieť z príjemnej stránky. Musíme veriť…musíme veriť. A ja pochybujem. Uprednostnila som pochybnosť pred vierou.“

„Cesta každého z nás je v podstate rovnaká. Všetci si musíme osvojiť určité postoje, kým sa nachádzame vo fyzickom stave. Niektorí z nás si ich osvoja rýchlejšie, pretože sa zaviazali dodržiavať sľub čistoty a poslušnosti. Vzdali sa mnohého a nežiadajú za to nič. My ostatní stále žiadame odmenu – odmenu a ospravedlnenie za naše správanie…keď odmena neprichádza, tá odmena, ktorú my žiadame. Odmenou je konanie skutkov, ale konanie bez očakávania čokoľvek…nesebecké konanie.“

„Trpezlivosť a načasovanie…všetko prichádza, keď to musí prísť. Život nemožno poháňať, nemože byť rozvrhnutý podľa časového harmonogramu, ako by si to mnohí ľudia priali. Musíme sa uspokojiť s tým, čo v danom čase dostaneme, a nežiadať viac.  No život je nekonečný, takže nikdy neumrieme; nikdy sme sa v skutočnosti ani nenarodili. Iba prechádzame cez rozne fázy. Koniec nejestvuje. Ľudia majú mnoho rozmerov. Čas nie je meraný životmi, ale ponaučeniami, ktoré si máme osvojiť.“

Nastala dlhá pauza. Majster poeta pokračoval.

„Všetko vám raz bude jasné. Ale musíte mať čas stráviť vedomosti, ktoré sme vám už poskytli.“

„Stále si myslíte to isté o povinnosti, o zabíjaní a o vojne?“

„Áno, umrieme nadarmo.“

„Čože?“

„Umrieme pre nič, “ zopakovala hlasným šepotom.

„Nadarmo?. Prečo nadarmo? Nie je to sláva? Nebudete brániť vašu krajinu a vašich milovaných?“

„Umrieme len preto, aby sme hájili myšlienky niekoľkých ľudí.“

“ Aj keď tí niekoľkí sú vodcovia vašej krajiny?“

„Možu sa mýliť.“ Prudko ma prerušila.

„To nie sú vodcovia. Keby boli vodcami, nebolo by toľko vnútorných sporov…vo vláde.“

„Niektorí ľudia o nich hovoria, že sú blázni, keď nás vedú oni, keď sme im dovolili, aby nás viedli…zabíjať ľudí. A dať sa zabíjať…“ (strana 94 minulý život, kde zomrela vo vojne)

„Poučila som sa o nenávisti…o nezmyselnom zabíjaní…o nesprávne zameranej nenávisti…o ľuďoch, ktorí nenávidia a nevedia prečo. Vedie nás k tomu…zlo, keď sme vo fyzickom stave…“

„Nemýlili ste sa, keď ste dospeli k názoru, že toto je správna liečba pre tých vo fyzickom stave. Musíte vykoreniť strach z ich myslí. Strach ich pripravuje o energiu. Zdržiava ich od splnenia toho, čo majú splniť. Riaďte sa podnetmi z vášho okolia. Najprv musia dosiahnuť veľmi, veľmi hlbokú úroveň…kde nebudú cítiť svoje telo. Potom sa k nemu možete dostať. Problémy sú…len na povrchu. Musíte sa dostať hlboko do ich duše, kde sa tvoria myšlienky.“

„Energia…všetko je energia. Veľmi sa ňou mrhá. Vrchy…vo vnútri vrchu je ticho; v strede je pokoj. Problémy ležia na povrchu. Ľudia vidia len vonkajšok, ale vy možete ísť oveľa hlbšie. Musíte vidieť sopku. Aby ste ju uvideli, musíte vojsť hlboko do vnútra.“

„Existovať vo fyzickom stave je abnormálne. Prirodzené je, keď ste v duchovnom stave. Keď nás posielajú späť, je to, ako keď nás pošlu niekam, kde to nepoznáme. Bude nám to trvať dlhšie. Vo svete duchov musíte čakať, a potom sa obnovíte. Existuje tu stav obnovy. Je to rozmer ako iné rozmery, a vám sa už takmer podarilo doň dostať…“

Bolo to pre mňa prekvapenie. Ako by som sa ja mohol dostať do stavu obnovy? „Takmer som ho dosiahol?“ neveriaco som sa opýtal.

„Áno. Viete oveľa viac ako iní. Chápete už oveľa viac. Majte s nimi trpezlivosť. Oni nevedia to, čo vy. Prídu za vami duchovia, aby vám pomohli. Ale to, čo robíte, robíte správne…pokračujte v tom. Táto energia sa nesmie premárniť. Musíte sa zbaviť strachu. To bude vaša najsilnejšia zbraň…“

Duchovný majster sa odmlčal. Rozjímal som o význame tohto neuveriteľného odkazu. Vedel som, že Catherine úspešne zbavujem strachu, ale tento odkaz mal oveľa všeobecnejší význam. Bolo to viac než potvrdenie účinnosti hypnózy ako terapeutického prostriedku. Zahŕňal v sebe dokonca viac, než regresie do minulých životov, ktoré by sa dali len veľmi ťažko aplikovať na celú populáciu, na každého jednotlivca. Nie, bol som presvedčený, že sa to týkalo strachu zo smrti, ktorý je tým strachom v hĺbke sopky.

Strach zo smrti, skrytý, stály strach, ktorý nemože odstrániť žiadne množstvo peňazí ani moci, je tým jadrom. Ale keby ľudia vedeli, že „život je nekonečný; nikdy neumrieme; nikdy sme sa vlastne nenarodili,“ potom by ten strach zmizol. Keby vedeli, že žili nespočetne ráz predtým a nespočetne ráz budú žiť potom, akú istotu by pociťovali! Keby vedeli, že okolo nás sú duchovia, ktorí nám pomáhajú, kým sme vo fyzickom stave, a po smrti, v duchovnom stave, sa takisto pridáme k týmto duchom, medzi ktorými sú aj naši milovaní zosnulí, ako by sa upokojili! Keby vedeli, že strážni „anjeli“ skutočne existujú, ako isto by sa cítili!

Keby vedeli, že násilné a nespravodlivé činy voči ľuďom nezostanú nepovšimnuté, ale že musia byť rovnako splatené v iných životoch, o koľko menej hnevu a túžby po odplate by v sebe prechovávali. A ak sa skutočne „múdrosťou približujeme k Bohu“, načo sú nám materiálne statky alebo moc, keď sú samoúčelné a nepriblížia nás k cieľu? Chamtivosť a baženie po moci nemá vobec žiadnu cenu.

Ale ako s týmto poznaním preniknúť k ľuďom? Väčšina ľudí recituje modlidby vo svojich kostoloch, synagógach, mešitách či chrámoch, modlidby, ktoré hlásajú nesmrteľnosť duše. A pritom hneď ako sa skončí bohoslužba, vrátia sa k životnej praxi kto z koho, sú nenásytní, manipulujú s ostatnými a starajú sa len o seba. Tieto vlastnosti brzdia rozvoj duše.

„Prečo sa vždy vraciame, aby sme sa poučili? Prečo sa nemožme učiť ako duchovia?“

„Sú rozličné úrovne osvojovania vedomostí a niektoré sa musíme naučiť vo fyzickom tele. Musíme pocítiť bolesť. Keď ste duchom, necítite žiadnu bolesť. Je to obdobie obnovy. Vaša duša sa obnovuje. Keď ste vo fyzickom stave, v tele, cítite bolesť; možete zraňovať. V duchovnej forme nič necítite. Máte len pocit šťastia, pohody. Ale je to obdobie našej obnovy. styk medzi ľuďmi v duchovnej forme je iný. Keď sa nachádzate vo fyzickom stave…ste schopní zažiť vzťahy.“

Ako som postupne akceptoval odkazy a začínal im veriť, moj život sa stával čoraz jednoduchším a spokojnejším. Nebolo potrebné hrať nejakú hru, predstierať, predvádzať rolu, alebo byť iným, než som v skutočnosti bol. Vzťahy boli zrazu čestnejšie a priamejšie. Rodinný život nebol taký zmätený, ale oveľa uvoľnenejší. Moja neochota podeliť sa o múdrosť, ktorú som získal prostredníctvom Catherine, sa začala vytrácať. Väčšina ľudí sa o to na počudovanie veľmi zaujímala a chcela o tom vedieť viac.

Mnohí mi povedali o vlastných zážitkoch parapsychologických udalostí, či už mimozmyslového vnímania, déja vu, zážitkov mimo tela, snov o minulom živote alebo iných. Mnohí nikdy o týchto zážitkoch nepovedali ani len svojim najbližším. Ľudia sa takmer uniformne obávajú, že keď svoje zážitky povedia iným, dokonca aj vlastnej rodine či terapeutom, budú ich pokladať za čudákov. A pritom sú tieto prasychologické udalosti celkom bežné, vyskytujú sa oveľa častejšie, ako si ľudia uvedomujú. Len neochota povedať o nich aj ostatným zapríčiňuje, že sa zdajú byť zriedkavé. A najmenej ochotní podeliť sa o ne sú najväčší odborníci.

Vážený primár významného oddelenia na klinike v mojej nemocnici je medzinárodne uznávaný pre svoje expertízy. Rozpráva sa so svojim zosnulým otcom, ktorý ho už niekoľko krát zachránil pred vážnym nebezpečenstvom. Ďalší profesor má sny, ktoré mu poskytujú chýbajúce ohnivko alebo riešenie v komplexe vedeckých experimentov. Sny sú vždy neomylné. Ďalší známy lekár zvyčajne vie, kto mu telefonuje, ešte skor ako zdvihne slúchadlo. Manželka prednostu psychiatrie na midwesternskej univerzite získala veľký doktorát z psychológie. Svoje výskumné projekty vždy starostlivo plánuje a vykonáva. Nikdy nikomu nepovedala, že keď prvýraz navštívila Rím, pohybovala sa po meste, akoby mala mapu mesta vtlačenú do pamäti.

Presne vedela, čo sa nachádza za ďalším rohom. Hoci nikdy predtým v Taliansku nebola a po taliansky nehovorila, opakovane sa jej prihovárali po taliansky a stále ju omylom pokladali za Talianku. Jej myseľ sa usilovala spracovať zážitky z Ríma.

Chápal som, prečo títo vysokokvalifikovaní odborníci o veci nehovorili. Bol som jeden z nich. Naše zážitky a pocity sme nemohli poprieť. Naše vzdelanie však v mnohých smeroch diametrálne odporovalo informáciam, zážitkom a presvedčeniam, ktoré sa v nás nazhromaždili. Radšej sme teda mlčali.

„nie je doležité, že naše telá zhoria v ohni, keď ich nepotrebujeme…“

„Nepotrebujeme svoje telá?“

„Nie. Keď sme tu, prechádzame cez mnohé stupne. Zbavíme sa tela bábätka a ideme do tela dieťaťa, z dieťaťa do dospelého a dospelý sa zase mení na starca. Prečo by sme nemohli ísť o krok ďalej, zbaviť sa tela dospelého a odísť do duchovnej roviny? To robíme my. My jednoducho neprestávame rásť; rastieme ďalej. Keď sa dostaneme do duchovnej roviny, pokračujeme v raste i tam. Prechádzame cez rozne stupne vývoja. Keď tam dorazíme, vyhasneme.

Musíme prejsť  cez fázu obnovy, fázu učenia a fázu rozhodovania.  My sa rozhodujeme, kedy sa chceme vrátiť, kam a z akého dovodu. Niektorí sa nerozhodnú pre návrat. Vyberú si prechod na ďalší stupeň vývoja. A zostávajú v duchovnej forme…niektorí dlhšie, než sa zasa vrátia. Všetko je len rast a učenie. ..neprestajný rast. naše telo nám slúži len ako prostriedok, kým sme tu. Náš duch a duša pretrvávajú večne.“

„Učíme sa vo fyzickom stave rýchlejšie? Preto nezostávajú všetci ľudia v duchovnom stave?“

„Nie. Učenie je v duchovnom stave oveľa rýchlejšie, neporovnateľne rýchlejšie než vo fyzickom stave. Ale vyberáme si, čo sa potrebujeme naučiť. Ak sa potrebujeme vrátiť a prepracovať cez vzťah, prídeme späť. Ak sme s tým skončili, pokračujeme ďalej. V duchovnej forme sa vždy možete skontaktovať s tými, čo sú vo fyzickom stave, ak chcete. Ale iba vtedy, ak je to doležité…ak im máte povedať niečo, čo sa musia dozvedieť.“

„Ako nadväzujete kontakt? Ako sa cez kontakt odovzdáva odkaz?“

Na moje prekvapenie odpovedala Catherine. Jej šepot bol rýchlejší a doraznejší. „Niekedy sa možete zjaviť pred tou osobou…a vyzerať presne tak, ako ste vyzerali, keď ste boli tu. Inokedy nadviažete len duševný kontakt. Niekedy sú odkazy tajomné, ale najčastejšie dotyčná osoba vie, na čo sa vzťahujú. Porozumejú si. Je to kontakt vedomie – vedomie.“

Prihovoril som sa Catherine. „Prečo nemáte k vedomostiam, čo máte teraz, k týmto informáciam, k tejto múdrosti, ktorá je veľmi doležitá…prečo k nim nemáte prístup, keď ste pri plnom vedomí a vo fyzickom stave?“

„Domievam sa, že by som im nerozumela. Nie som tomu schopná porozumieť.“

„Potom vás to možem naučiť chápať ja, aby vás to nedesilo a aby ste sa poučili. “

„Áno, “ odvetila jednoducho.

„A to všetko máte z vlastnej hlavy?“

„Ale musia mi to tam vložiť.“ Takže potvrdila, že to boli Majstri.

„Všetko musí byť vyvážené. Príroda je vyvážená. Divá zver žije v harmónii. Ľudia sa to nenaučili. Ďalej ničia sami seba. V tom, čo robia, neexistuje žiaden plán. V prírode je to celkom inak. Príroda je vyvážená. Príroda je energia a život…a obnovovanie. A ľudia len ničia. Ničia prírodu. Ničia iných ľudí. Napokon zničia i seba.“

To bola hrozivá predpoveď. Dúfal som, že vo svete plnom chaosu a zmätku sa to nestane tak skoro. „Kedy sa to stane?“ opýtal som sa.

„Stane sa to skor, než si ľudia myslia. Príroda prežije. Rastliny prežijú. Ale my nie.“

„Možeme niečo urobiť, aby sme predišli tejto záhube?“

„Nie. Všetko musí byť vyvážené…“

„Stane sa táto katastrofa ešte v našom živote? Možeme ju odvrátiť?“

„Nestane sa to v našom živote. Budeme na inej rovine, v inom rozmere, keď sa to stane, ale uvidíme to.“

„Neexistuje žiaden sposob, ako poučiť ľudstvo? Hľadal som východisko, nejakú miernejšiu možnosť.“

„Stane sa tak na inej úrovni. Poučíme sa z toho“.

„Nemožete sa dostať ku každému. Aby ste mohli zastaviť skazu, musíte sa dostať ku každému, a to sa nedá. Nedá sa to zastaviť. Poučia sa. Keď budú napredovať, poučia sa. nastane mier, ale nie tu, nie v tomto rozmere.“

„Nastane napokon mier?“

„Áno, ale v inej úrovni.“

„No zdá sa, že je to veľmi ďaleko“. posťažoval som si. „Ľudia sú takí malicherní…nenásytní, bažiaci po moci, ambiciózni. Zabúdajú na lásku, porozumenie a poznanie. Ešte sa treba veľa naučiť.“

„Áno.“

„Možem niečo napísať, aby som pomohol týmto ľuďom? Dá sa im nejako pomocť?“

„Vy viete ako. Nemusíme vám to hovoriť. Bude to všetko zbytočné, pretože my všetci dosiahneme tú úroveň a potom sa im otvoria oči. Všetci sme rovnakí. Nikto neznamená viac ako ten druhý. A všetko toto je len príučka…a trest.“

Existuje dokopy sedem rovín, sedem rovín, a každá z nich sa skladá z mnohých úrovní, jednou z týchto rovín je rovina spomienok. V tejto rovine je vám dovolené zhromáždiť  myšlienky. Smiete vidieť svoj život, ktorý práve uplynul. Tí na vyšších úrovniach smú vidieť dejiny…Možu sa vracať späť a učiť nás tým, že nás poučia o dejinách. Ale nám na nižších úrovniach je dovolené vidieť iba svoj vlastný život…ktorý sa práve skončil.“

Máme dlhy, ktoré musia byť splatené. Ak nesplatíme svoje dlhy, musíme si ich vziať do ďalšieho života…aby sme ich splatili. Napredujete tým, že splácate svoje dlhy. Niektoré duše napredujú rýchlejšie ako iné. Keď ste vo fyzickom stave a prepracúvate sa cez svoje dlhy, prepracúvate sa cez život…Ak niečo naruší vašu schopnosť…splatiť dlh, musíte sa vrátiť do roviny spomienok a tam musíte čakať, kým k vám nepríde duša, ktorej niečo dlhujete. Ak sa obaja možete vrátiť do fyzického stavu v rovnakom čase, potom je vám dovolené vrátiť sa.

Ale vy určujete, kedy sa vrátite. Vy určujete, čo treba urobiť, aby sa dlh splatil. Nebudete si pamätať svoje iné životy…iba ten jeden, z ktorého ste práve prišli. Iba duše z vyšších úrovní – mudrci – si smú vyvolať históriu a minulé udalosti…aby nám pomohli, aby nás naučili, čo musíme urobiť.“

Jestvuje sedem rovín…sedem, cez ktoré musíme prejsť, skor ako sa vrátime. Jednou z nich je rovina prechodu. Tam čakáte. V tejto rovine sa určuje, čo si sebou ponesiete do ďalšieho života. Všetci budeme mať …dominantnú povahovú črtu. Može ňou byť nenásytnosť alebo chlípnosť, ale čokoľvek je vám určené, musíte splniť svoje dlhy voči ľuďom. Musíte tedy svoju dominantnú črtu v danom živote prekonať.  Musíte sa naučiť prekonávať nenásytnosť. Ak tak neurobíte, pri návrate ponesiete túto povahovú črtu, a ešte aj  ďalšiu, do svojho nasledujúceho života. Bremeno bude oveľa ťažšie.

Každým životom, ktorý prežijete bez splatenia svojich dlhov, sa váš ďalší život stane ťažším. Ak dlhy splatíte, dostanete ľahší život. Takže si sami vyberáte, aký bude váš život. V ďalšej fáze sami nesiete zodpovednosť za to, aký je váš život. Sami si volíte.“

Získaval som systematické duchovné poznanie. Toto poznanie hovorilo o láske a nádeji, o viere a dobročinnosti. Skúmalo dobré i zlé stránky, dlhy voči ostatným i samému sebe. Zahŕňalo minulé životy a duchovné roviny medzi nimi. A hovorilo o napredovaní duše cez harmóniu a vyváženosť, lásku a múdrosť, napredovanie k tajomnému a extatickému spojeniu s Bohom.

Popri tom som získal aj veľa praktických rád: o hodnote trpezlivosti a čakania; o múdrosti prírodnej rovnováhy; o vykorenení strachu, obzvlášť strachu zo smrti;  o potrebe naučiť sa doverovať a odpúšťať; o doležitosti naučiť sa neposudzovať iných, alebo zmariť niečí život; o nahromadení a využití intuitívnych síl; a predovšetkým o neotrasiteľnom poznaní, že sme nesmrteľní.

„Práve v tejto rovine sa niektoré duše smú ukázať ľuďom, ktorí sú ešte vždy vo fyzickej forme. Smú sa vrátiť späť…iba ak po  nich zostal nejaký nesplnený záväzok. V tejto rovine je dovolená vzájomná komunikácia. Ale v ostatných rovinách…Práve tu vám je dovolené použiť svoje psychické schopnosti a komunikovať s ľuďmi vo fyzickom stave. Existuje veľa sposobov, ako to urobiť. Niektorým je dovolené použiť silu zraku a možu sa ľuďom ukázať vo fyzickej forme. Iní majú moc pohybu a je im dovolené telepaticky premiestňovať predmety. Do tejto roviny idete vtedy, ak je to pre vás užitočné.

Ak ste po sebe zanechali nejaký nesplnený záväzok, možete si vybrať, že sem pojdete a budete nejakým sposobom komunikovať. Ale to je všetko…lebo záväzok sa musí splniť. Ak sa váš život skončil násilne, je to dovod na vstup do tejto roviny. Mnohí ľudia si ju vyberú, pretože smú vidieť tých, ktorí sú ešte vo fyzickej forme, a sú im takto nablízku. Ale nie každý chce s nimi komunikovať. Niektorých ľudí by to mohlo priveľmi vyľakať.“

Svoje parapsychologické sily rozvíjame prostredníctvom vzťahov. Existujú takí, čo majú vyššie sily a ktorí sa vrátili s väčšími vedomosťami. Vyhľadajú tých, ktorí sa potrebujú rozvíjať a pomožu im.

„Všetko je také rýchle a komplikované…čo mi hovoria…o premene a raste, a o roznych rovinách. Existuje rovina uvedomovania a rovina prechodu. Prichádzame z jedného života, a ak je lekcia úplná, presunieme sa do inej dimenzie, ďalšieho života. Musíme všetkému porozumieť. Ak neporozumieme, nie je nám dovolené postúpiť…musíme si lekciu zopakovať, lebo sa neučíme. Musíme to prežiť z každej strany. Musíme poznať chcenie, ale i dávanie…Veľa sa toho treba naučiť, toľko duchov je v tom zapojených. Preto sme tu. Majstri…tu, práve v tejto rovine.“

„Čo povieme, je určené len vám. Musíte sa učiť prostredníctvom vlastnej intuície.“ (adresované Brianovi L.Weissovi od Majstrov, nie jeho pacientke)

Catherine si može slobodne užívať život a už ju neobťažujú jej symptómy. Našla pocit šťastia a spokojnosti, hoci predtým neverila, že by to bolo možné. Už nemá strach z choroby ani zo smrti. Jej život dostal zmysel a cieľ, čo jej vynieslo vnútornú vyrovnanosť a harmóniu. Vyžaruje z nej vnútorný pokoj, ktorí si želajú mnohí, ale len niekoľkí ho naozaj nadobudnú. Cíti sa duchovne obohatená. Všetko, čo sa stalo, je pre Catherine skutočnosťou. Nespochybňuje jej pravdivosť a prijíma ju ako integrálnu súčasť svojej osobnosti.  Nemá záujem o štúdium parapsychologických fenoménov, lebo svojim sposobom „vie“, že sa nedajú naučiť z knih alebo prednášok.

„…Múdrosť  nadobúdame len veľmi pomaly. Je to preto, lebo rýchlo nadobudnuté intelektuálne poznanie sa musí pretransformovať  na ‚emocionálne‘ alebo podvedomé poznanie. Len čo sa transformuje, zostane takým natrvalo. Nevyhnutným katalyzátorom tejto transformácie je každodenné konanie. Bez činu sa poznanie postupne vytratí. Teoretické poznanie bez praktickej aplikácie nestačí.“

„Na vyváženosť a harmóniu sa dnes zabúda, hoci ony sú základom múdrosti. Všetko sa preháňa. Ľudia majú nadváhu, pretože sa prejedajú. Tí, čo behajú pre zdravie, zanedbávajú iné aspekty svojho zdravia, pretože behanie preháňajú. Zdá sa, že ľudia sa správajú priveľmi škodlivo. Priveľa pijú, priveľa fajčia, priveľa (alebo primálo) sa radujú, priveľa rozprávajú o ničom, robia si priveľa starostí. Prevláda čierno-biele myslenie. Všetko, alebo nič. Takto sa príroda nespráva.“

„V prírode je vyváženosť. Divá zver zabíja v malých množstvách. Ekologické systémy sa nelikvidujú hromadne. Rastliny sa skonzumujú, a potom dorastú. Do zdrojov obživy sa siahne, a potom sa doplnia. Z kvetu máme radosť, plod zjeme, ale koreň sa zachová.“

„Ľudstvo sa nenaučilo, čo je rovnováha, a už vobec nie, ako ju zachovávať. Necháva sa viesť nenásytnosťou a ctižiadostivosťou, zmietať strachom. Takto napokon zničí samo seba. Ale príroda prežije; aspoň rastliny určite.“

„Šťastie má korene v jednoduchosti. Skloň preháňať v myšlienkách i činoch zmenšuje šťastie. Nadbytok zahmlieva skutočné hodnoty. Náboženskí založení ľudia nám vravia, že šťastie pochádza zo srdca naplneného láskou, z viery a nádeje, z vykonávania charitatívnych a láskyplných skutkov. A vlastne majú pravdu. Za takýmito postojmi zvyčajne nasleduje vyváženosť a harmónia. Tie sú všeobecným stavom bytia. Dnes existujú prisposobené stavy vedomia. Akoby ľudstvo, pokým sa nachádza na Zemi, nebolo vo svojom prirodzenom stave. Musí sa dostať do stavu premeny, aby sa mohlo naplniť láskou a dobročinnosťou, aby pocítilo čistotu, zbavilo sa chronickej hrozy.“

„Ako človek dosiahne takýto stav, stav premeny, tento iný hodnotový systém?  Ak ho dosiahne, ako si ho uchová? Odpovede sú, zdá sa, jednoduché. Sú spoločným menovateľom všetkých náboženstiev. Ľudstvo je nesmrteľné a my sa svojim konaním učíme. Všetci sme v škole. Je to veľmi jednoduché, ak veríte v nesmrteľnosť.“

„Ak je časť ľudstva večná, a v dejinách je o tom veľa dokazov, prečo si tak ubližujeme? Prečo šliapeme po iných, prečo ich prekračujeme kvoli osobným ‚výhodám‘, keď vďaka tomu vlastne v škole prepadáme? Všetci napokon prídeme na to isté miesto, aj keď odlišnou rýchlosťou. Nikto nie je viac ako ten druhý.“

„Zamyslíme sa nad tým, ako sa učíte. Intelektuálne odpovede tu boli vždy, no kľúčom k dosiahnutiu stavu premeny je schopnosť aktualizovať ich skúsenosťou, plným precítením a natrvalo ich tak vštepiť do podvedomia a premietnuť  do praxe. Nestačí memorovanie v nedeľnej škole. Hovoriť, a nesprávať sa podľa toho, je bezcenné. Je ľahké čítať alebo hovoriť o láske, dobročinnosti a viere. Ale konať tak a cítiť si vyžaduje zmenu stavu vedomia. Nie však zmenu prechodnú, navodenú drogami, alkoholom alebo nečakaným citom. Takýto stály stav premeny sa dá dosiahnuť vedomosťami a porozumením. Uchovať si ho možno fyzickým správaním, činmi a skutkami, konaním. Vyžaduje si to čosi takmer mystické, čo sa každodennou praxou stane doverne známym, vytvoriac si návyk.“

„Pochopiť, že nikto nie je viac ako ten druhý. Precítiť to. Pomáhať druhému. Všetci sme na jednom člne. Ak nebudeme ťahať za jeden koniec, naše sadenice budú strašne osamotené.“

„Ako je možné, že hovoríte o rovnosti, a pritom nám do očí udrie očividné protirečenie:nerovnosť v cnostiach, striedmosti, financiách, schopnostiach a talente, inteligencii, matematickom nadaní a tak ďalej?“

„Je to akoby sa v každom človeku  skrýval veľký diamant. Predstavte si diamant veľký ako hlava. Diamant má tisíc plošok, ale plošky sú pokryté špinou a dechtom. Úlohou duše je očistiť každú plošku, kým povrch nebude žiarivý a neodrazí všetky farby dúhy.“

„Niektorí vyčistili mnohé plošky a žiarivo sa jagajú. Iní dokázali vyčistiť len zopár z nich; a neligocú sa tak. Aj keď zakrytý špinou, každý človek nosí v svojej hrudi jagavý diamant s tisíckami žiarivých plošok. Diamant je perfektný, bez jedinej chybičky. Jediný rozdiel medzi ľuďmi je počet plošok, ktoré očistili. Ale všetky diamanty sú rovnaké a každý je dokonalý.“

Nie je nutné, aby každý podstúpil regresnú terapiu, navštívil človeka s parapsychologickými schopnosťami, či meditoval. Tí, ktorí sa so svojimi ťažkosťami nevedia vyrovnať alebo ich obťažujú, si možu vybrať. Pre ostatných je najdoležitejšou úlohou mať otvorenú myseľ. Uvedomiť si, že život je viac než to, čo sa dá vidieť očami. Život presahuje svet našich piatich zmyslov. Buďte prístupní novým vedomostiam a skúsenostiam. „Našou úlohou je učiť sa, stať sa podobnými Bohu prostredníctvom  vedomostí.“

Už ma viac nezaujíma, ako táto kniha može ovplyvniť moju kariéru. Informácie, o ktoré som sa podelil, sú oveľa doležitejšie, a ak budú rešpektované, prospejú svetu oveľa viac, než čokoľvek, čo možem urobiť ako jednotlivec vo svojej pracovni.

Dúfam, že to, čo ste si tu prečítali, vám pomože, že váš strach zo smrti sa zmenší a že poskytnuté odkazy o ozajstnom zmysle života vás oslobodia, aby ste prežívali svoj život naplno, hľadali harmóniu a vnútorný pokoj a svoju lásku rozšírili aj na svojich blížnych.

Sú to informácie z knihy Mnoho životov, mnoho majstrov, vydal Ikar v roku 1993.

Kniha Poselství  mistrů: mňa zaujala celá kniha tak, že v nej mám podčiarknuté ceruzkou mnohé odstavce.

Čítala som všetky jeho knihy a všetky sú úžasné. Nie sú to teoretické „bláboly“, ale skúsenosti z praxe, kde popisuje hlavne zážitky svojich pacientov.

Hovorí sa, že nič na tomto svete nie je náhoda. Táto kniha sa mi dostala do rúk „za zvláštnych okolností“ a zmenila mi v dobrom celý život, prevrátila naruby. Dnes viem, že ak by som ju nečítala krátko pred mojim kolapsom  v roku 1998, tak by som pravdepodobne už na tomto svete nebola. Lebo by som naivne poslúchala lekárov. Lebo práve podľa odkazov Duchovných majstrov som pochopila, že 7.11.1998 pri mojom kolapse po liekoch som sa vlastne bránila fyzickej smrti a chcela som žiť… Lebo som na tomto svete nedokončila všetko, čo som dokončiť mala. Nielen to… mne sa po tomto šokujúcom zážitku „otvorili“ schopnosti, ktoré som predtým nepoužívala a o nich ani nevedela.

Dnes viem, že určite som predtým žila, že skutočne minulé životy nie sú výmysel. Že smrť je len prechod do inej dimenzie a že svoje skúsenosti, či už dobré alebo zlé, si prenášame do ďalších životov.

Chcem poprosiť všetkých kritikov, ktorí čokoľvek kritizujú bez toho, aby si overili informácie, aby si najprv poriadne prečítali knihy tohto lekára, zamysleli sa nad nimi a až potom kritizovali.

Viem, že mnohí povedia, že nemajú čas. Tak to vám doporučujem, aby ste si na doležité veci čas našli, i keď neskor. Knihy tohoto autora sú veľmi doležité, aby sme pochopili zmysel nášho bytia na tejto Zemi. To je nepodstatné, ak týmto knihám neuveríte a poviete, že to je blbosť. Našťastie nemáte žiadnu moc to ovplyvniť.  Fakt to „tam hore“  nefunguje tak ako na Zemi, že mocnejší si diktuje pravidlá a ten, kto je u moci, má vždy pravdu, i keby robil hlúposti.

Viete, tam „hore“ to funguje inak ako si my ľudia myslíme. Tam „hore“ sa to nedá ukecať, podplatiť, vyhovoriť sa na to, že taká bola doba a všetci okolo nás takto jednali. Tam „hore“ to nikoho nezaujíma. Tam „hore“

Dnes viem, že keď budem niekedy v osemdesiatke umierať, že to nejde ukecať, že vtedy som urobila „toto“, aby som sa zapáčila Jožovi, lebo bol u moci a i keď bol hlúpy, predsa som musela poslúchať. Preto sa snažím už žiť tak, ako mi radí moje svedomie a intuícia, i keď s chybami. Fakt nemienim žiť tak, ako mi radia takzvaní kamaráti, ktorí sú natoľko drzí, že perfektne vedia, čo je normálne a čo nie je normálne a čo možem a čo nemožem urobiť. Namiesto toho, aby si organizovali vlastný život.

Takže americkému lekárovi Brianovi L.Weissovi patrí z mojej strany veľká vďaka, lebo mi zmenil pohľad na zmysel života.

Dúfam, že to pomože aj mnohým iným ľuďom, aby si uvedomili, že smrťou sa existencia duše nekončí.