Dostala som mailom zaujímavú otázku, že kedy to vlastne začalo. Myslím tým rakovinu v mojom tele. Dnes už viem určite, že dlhé roky predtým. Napíšem v tejto časti aj svoje skúsenosti ohľadne psychickej očisty pri rakovine.
Na začiatok chcem ešte podotknúť, že som doplnila sľubované laboratórne testy. Sú voľne prístupné, bez hesla na tejto adrese :
http://ulozto.cz/xfeaDGT/testy1234-rar
Zoznam testov a konkrétne hodnoty sú na konci tohoto článku, plus kópie niektorých vyšetrení.
Vo filme o rakovine, ktorý som spomínala v 1. časti, sa uvádza, že rakovina sa može vyvíjať aj 10 rokov. U mňa to začalo v 14 rokoch a skolabovala som, keď som mala 30 rokov. Už pol roka pred kolapsom moje telo veľmi rázne dvomi abscesmi naznačovalo, že „niečo“ nie je v poriadku. Lekári nehľadali v tých abscesoch žiadnu príčinu, tak som ju nehľadala ani ja. Nestála som im ani za to, aby mi dali urobiť krvné testy a zistili, prečo sa to vobec deje. Chirurgicky mi to vyčistili a nič viac ich nezaujímalo. Vobec im nevadilo, že abces sa mi opakoval na tom istom mieste cca po pol roku. A cca jeden mesiac po 2.abcesi som skolabovala úplne. Neverím, že to boli náhody, lebo telo funguje ako celok. Na to človek nepotrebuje študovať medicínu, aby to pochopil.
Do 14 rokov som sa stravovala ako väčšina ľudí. Jedla som všetko dostupné, avšak moja mama si dosť potrpela na domácu stravu. Takže sme chovali sliepky, kačice, husy, morky, zajace, prasatá (2 x ročne sme robili zabíjačku). Mali sme záhradu, kde sa pestovali zemiaky, zelenina a ovocie. Domáce mlieko na tvaroh sme kupovali od susedy, ktorá mala kravu. Sliepky a prasatá sa krmili kvalitnejšou potravou, napríklad pre prasatá sme kupovali denne 2 litre mlieka a pestovali kŕmnu repu.
Nebola to ideálna strava, ale domáca. Bolo v nej veľa aj domácich konzervovaných potravín (nakladaná zelenina, kompóty, džemy, domáce pašteky, udené mäso), ale minimum chemických polotovarov. Kombinácia potravín bola občas príšerná: napríklad fazuľová polievka a za tým makové rezance. I fazuľa, i mak sú pre mňa ťažké na trávenie, a ešte spolu?! Až teraz si uvedomujem, ako mi zabehaný systém stravovania postupne ničil organizmus a pečeň.
Unavená som bola z tejto stravy dlhé roky, ale odkiaľ som mala na to prísť, že to je únava z nesprávnej stravy? Myslela som si, že to je stresom, ktorý má každý. Veď som sa stravovala ako všetci. A okrem toho som nepoznala, ako sa má človek cítiť, keď je skutočne zdravý. Ten pocit mi bol cudzí a myslela som si, že to, ako sa cítim, je normálne.
Od 14 rokov som žila na internáte, takmer 500 km od domova. Takže som sa stravovala tam. Doteraz si pamätám na tú príšernú kombináciu: polievka, bravčové mäso, knedlík, kyslá kapusta, k tomu ako nápoj mlieko a nakoniec jablko. Toto všetko sme často dostávali na obed, v takejto kombinácii. Ja som s touto kombináciou potravín mala problém pri trávení, ostatní to zjedli v pohode. Nakoniec som si „zvykla“ aj ja a zjedla.
Veď ma učili, že zjesť sa má všetko a aj v médiach som mala často ten dojem, že „hrdina“ je ten, kto zje všetko. A ten dojem mám doteraz. Mnohé „osobnosti“ sa tým chvália, že zjedia všetko, aj nezdravé jedlá. Keď som si kdekoľvek dovolila sťažovať, tak som bola na vine ja a nie to jedlo.
Lenže od tej doby nastali „tupé“ bolesti v bruchu, ako keby som mala v žalúdku kameň. Dnes viem, že to nebol žalúdok, to ma bolela pečeň, celé roky. Plus únava. Keď k tomu pripočítam ešte to, že som často ako dieťa mala zápal priedušiek a samozrejme ma „kŕmili“ množstvom liekov, čo tiež nenapomáha pečeni, tak na problémy s pečeňou som mala „zaděláno“. Takže páni doktori: nie je jedno, čo človek jedáva a nie je jedno, koľko liekov je nútený užívať.
Moj otec sa snažil poprosiť detskú lekárku, aby ma s tými prieduškami poslala aj na liečenie, ale pani doktorka sa vyhovorila, že to nie je potrebné a že to by som potom musela chodiť každý rok. Áno, každý rok by mi štát z našich odvodov preplatil pobyt v Tatrách, čo by malo určite väčší efekt ako „kŕmiť“ ma liekmi, ktoré mi nepomáhali. Takže týmto ďakujem aj detským lekárom, že mi intenzívne ničili pečeň a nikdy na to neupozornili, že to je škodlivé. Asi mali v tej chvíli pocit, že mi pomáhajú, však?!
Priznám sa, práve z týchto detských čias mám dosť veľký odpor k návštevám lekára. V čakárňach lekárov som sa nasedela v tých časoch viac ako dosť. Pokiaľ k lekárovi nemusím, tak tam nejdem. Takže páni doktori, hypochonder nie som, aj keď ste sa mi to snažili dokázať. Lenže tie odvody do zdravotnej poisťovne povinne platiť musím, preto požadujem, aby bolo povinnosťou lekárov pacienta vyliečiť smerom k zdraviu a správať sa k nemu ako k rovnocennému partnerovi. Veď predsa ide o život a zdravie pacienta a nie o Váš, páni doktori. Často mám však pocit, že mnohí lekári sa stavajú do pozície polobohov, ktorí všetko o zdraví vedia. A ak to oni nevedia, tak si s tým neporadí nikto. Ale poradí, tak ako ja som si poradila s rakovinou. Poznám aj výnimky, poctivých a slušných lekárov, len je ich málo.
Vrátim sa k jedlu. Dovolím si podotknúť, že po rokoch, keď som bývala už sama, tak som sa snažila zvyknúť si jesť všetko. Napríklad som si urobila večeru bravčové mäso s ryžou. Jedla som to s odporom, ale bola som presvedčená, že jesť sa má všetko. Takéto „informácie“ sa na mňa hrnuli z každej strany a myslela som si, že to tak je správne a že chyba je vo mne. Tak si musím na tieto jedla zvyknúť. Podotýkam, že to bolo kvalitné mäso z domácej zabíjačky a urobila som si ho chutne. Lenže ja som celkovo bravčové mäso „nemusela“.
Dnes viem, že to je blbosť jesť všetko a v pohode si v jedle „vymýšľam“ a vyberám. Jem len to, čo mi chutí a zároveň robí dobre po zdravotnej stránke. Dnes už nemám pocit, že som exot, keď nejem všetko. Ale vtedy som vďaka propagande ten pocit mala. Bála som sa trčať, byť iná, svojská.
Po roku 1989, keď začali vychádzať rozne zaujímavé knihy, tak som sa v knihe o delenej strave dočítala, že ak človek nesprávne kombinuje jedlá, tak telo produkuje pri trávení „alkohol“, ktorý má horší vplyv na pečeň ako bežný alkohol. Ospravedlňujem sa, ak to nie je napísané presne, ale podstata je vystihnutá. Občas som s delenou stravou začala, hlavne dopoludnia ovocie.
No nebolo to pravidelné, nič ma k tomu nenútilo. Mala som sice dlhodobú a pravidelnú únavu, ale už len hovoriť o tom znamenalo, že ma pošlú na psychiatriu. S tým som sa u lekárov stretla: že to možu byť žalúdočné vredy a bez vyšetrenia mi napísali preventívne lieky na túto diagnózu. A ešte som dostala otázku, či mám stres a či chcem niečo na ukľudnenie.
No nikto z lekárov mi nevysvetlil, že zdravá výživa je základ zdravia. Mnohí „múdri“ ľudia budú namietať, že toto som predsa mala vedieť. Ale, ale… A prečo potom v takej špičkovej jedálni ako bola na vstupnom areáli jedného hutníckeho kombinátu varili také nezdravé jedlá na obed? Okolo roku 1998 (neviem presne rok) už varili aj jedno makriobiotické jedlo denne, ale mne makrobiotika „nesedí“ a mám k nej výhrady. Ale len jedno jedlo bolo akože zdravé, ostatné jedlá bola klasika, aká sa varí aj inde. Pravda je taká, že väčšina ľudí má rada nezdravé jedlá a k tomu sa prisposobujú reštaurácie a jedálne. Ono to ani nejde niekomu nasilu vnucovať zdravé jedlo. Proste jedla som to, čo väčšina ľudí na Slovensku.
Dnes už viem, že všetky zdravotné problémy mali základ v nesprávnej strave a v chemických liekoch!!! Pred rokmi, keď som sa sťažovala od roku 1995, že mi je zle, tak by stačilo, keby mi lekár nepredpísal žiadne chemické tabletky, len ma poslal na maródku na 2-3 týždne, aby som si dobila baterky (v práci to vtedy nešlo), povinne „naordinoval“ surovú stravu z ovocia a zeleniny. Telo by sa spamätalo a nemusela som skolabovať v roku 1998 a byť potom na maródke 5 mesiacov. To ma ešte poslali chorú do práce, páni „odborníci“ lekári. Keby to robili poctivo, maródka by trvala podstatne dlhšie.
Z ich nedbanlivosti som musela pracovať chorá a pomáhať si v práci veľkým množstvom ovocia. Aby som vobec prežila, vydržala a celkom sa vyliečila. Doteraz si pamätám pobavenú poznámku mojho vtedajšieho kolegu, ktorý mi povedal, že mňa by radšej šatil, ako živil. Ja som sa na tom zasmiala a skonštatovala: „Ale žijem a pohreb tiež nie je najlacnejší.“ Fakt som jedla veľa ovocia.
A to, ak som sa v prítomnosti určitých osob cítila podráždená a unavená, tiež nie je moja chyba. Mám len silné vnímanie na energie iných ľudí. To znamená, keď musím spolupracovať alebo sa dlhodobo pohybovať z blízkosti zákerných a zlých ľudí, tak sa cítim aj ja zle. Intuícia bije na poplach, že niečo „nesedí“ a na tohoto človeka si mám dávať pozor. Oberá ma to o energiu a to žiadny liek nevyrieši. Riešiť by to mali tí zákerní ľudia a zmeniť sa. Ja mám skutočne silnú intuíciu a som za to vďačná. Veľakrát mi v živote „zachránila kožu“.
Existuje jeden krásny citát o tom, že zlo može na tomto svete zvíťaziť len vtedy, ak dobrí ľudia nič nerobia. Príliš pravdivý. Mnohí mi možu oponovať, že mám pozitívne myslieť a to stačí. Snažila som sa pozitívne myslieť, ale nič sa nezmenilo. Akurát som skolabovala, lebo namýšľať si, že pozitívne myslenie tento svet zmení, je absurdita. Tento svet zmení k lepšiemu to, keď začneme vnímať skutočnú realitu a začneme to zlepšovať. Nič iné to nedokáže.
Zažila som to na vlastnej koži mnohých „pozitívne“ mysliacich ľudí. Oni síce tvrdili, že pozitívne myslia, ale ja som pochopila, že myslia len na seba a všetko robia len pre vlastné pohodlie. Často sú vypočítaví (Česi tomu hovoria vychcaní) a je im to jedno, že tým potlačujú práva iných. Práve preto som bola jeden čas veľmi alergická na spojenie „pozitívne myslenie“.
V Prahe som bola na viacerých prednáškach na tento „sposob“ a málo z nich bolo skutočne kvalitných. Občas som mala pocit, že prednášajúci sa snažia poslucháčom nahovoriť prázdne frázy a polopravdy. Prečo som na tieto prednášky chodila? Lebo som si myslela, že sa dozviem niečo nové a že všetci prednášajúci sú skutočné osobnosti. Ale bolo medzi nimi aj pár kvalitných ľudí. Len pozitívne myslenie nestačí, je potrebné sa postaviť proti zlu a snažiť sa to zlepšiť.
Mám pocit, že mnohí propagátori pozitívneho myslenia skor problémy ignorujú a myslia si, že sa svet zlepší len tým, že si dajú na oči ružové okuliare a realitu si prikrášlia. Svet sa týmto sposobom nezlepší a okrem toho, život je i o riešeniach problémov, o konkrétnych činoch, nielen o pozitívnom myslení a nerobení nič viac. Niekedy to skutočne znamená postaviť sa zlu a bojovať. Nikto na tomto svete nežije bez problémov. Každý má nejaké starosti, niekto väčšie, niekto menšie. Ja ich teraz mám dosť veľké, ale verím, že o pár rokov to bude oveľa lepšie.
Tých roznych kníh som po nežnej revolúcii prečítala mnoho. No mnohé boli také, že ma neskor demotivovali, lebo ma tlačili k tomu, čo mi „nesedelo„. Ja potrebujem mať pocit, že to je to „pravé orechové“. To mi poskytli len knihy od amerického lekára menom Brian L. Weiss. Jeho knižky sú vynikajúce a skutočne je to to najlepšie, čo som v živote čítala. Sú to informácie z praxe, nielen teórie.
V češtine vyšli 4 jeho knihy, vydalo ich vydavateľstvo Metafóra.
Raz som čítala jednu úvahu o tom, že za jedným pánom prišla žena a povedala mu, že sice sa snaží rozmýšľať pozitívne, ale nedarí sa jej. On jej na to povedal, že najviac pre seba urobí vtedy, keď si bude liezť na nervy, keď bude so sebou nespokojná. Pretože ju to bude motivovať zlepšovať seba, bude na sebe makať. Skutočne ma to zaujalo, je v tom kus pravdy. Myslím tým konkrétne uvedomiť si svoje klady, ale aj zápory a tie zápory sa snažiť zlepšiť. Pretože ak človek začne byť spokojný, to znamená, že mu daný stav vyhovuje a nechce nič meniť, zlepšovať. To je cesta dozadu, bez ohľadu koľko rokov človek má.
Človek sa má vyvíjať a zlepšovať po celý život. Na tomto svete nie sme len preto, aby sme mali len dosť peňazí, postavili dom, mali „postavenie“, ale aj preto, aby sme z neho odišli lepší ako keď sme na neho prišli. To znamená urobiť aj dobré skutky pre iných, skutočne dobré skutky, pomocť druhým vtedy, keď potrebujú. Mnohí mi budú oponovať, že oni pomáhajú. Ja mám pocit, že mnohí pomocou nazývajú aj manipuláciu a vnucovanie názorov, ktoré druhým skor uškodia, ako pomožu. Pripomínam, že sú to moje skúsenosti a ak má niekto iné, plne to rešpektujem. Tak prosím nech on tiež rešpektuje moje. Lenže tu je veľké ALE. Ak totiž vypukne akákoľvek choroba telo nám hlási, že je nutné niečo zmeniť. Pri každej chorobe ide nielen o stravu, vonkajšie vplyvy napríklad ovzdušie, voda, ale aj o psychiku.
Samozrejme nejde dať všetko v skratke do jedného článku v blogu, i keď som zistila neraz zo svojho okolia, že mnohí ľudia sú tak pohodlní rozmýšľať, že majú najradšej všetko v skratke a jednoduché. Aj keď je to len povrchné riešenie a nič to nevyrieši. Aby nedajbože nemuseli premýšľať. Tak to je ich problém, keď niekto má s tým problém premýšľať v súvislostiach a obetovať tomu čas. Ja nikoho do ničoho nútiť nebudem, ani nechcem. Ja chcem ukázať len cestu tým, ktorí chcú a majú o to záujem sa vyliečiť, nielen sa neefektívne liečiť a nakoniec v krutých bolestiach zomrieť. To nejde zhŕnúť do 10 viet. Ja som dosť poctivec, aj v práci, aj pri písaní týchto informácií.
Pred rokmi som v slovenskom časopise Zdravie čítala jeden zaujímavý článok o tom, že ku každému orgánu v tele človeka náleží konkrétna psychická príčina. Nemám ho okopírovaný, ale pamätám si, čo som si prečítala o pečeni. Človek, ktorý má chorú pečeň je schopný každému odpúšťať, okrem seba. Keď som si to prečítala, tak mi napadlo: veď to presne sedí na mňa. Predpokladám, že sa objavia ľudia, ktorí budú rýpať, že toto je moj problém a načo to spomínam. Lenže na tomto svete nie je nikto ideálny, vobec nikto. Ani vy, kritici, takže pozametajte si najprv pred svojim prahom. My všetci sme sa sem prišli učiť. Preto si myslím, že pečeň može byť viazaná na odpúšťanie. Čítala som, že ak niekoho bolí noha alebo kolená, tak to znamená, že ide nesprávnym smerom.
Ak niekto ma problémy so žalúdkom, tak mu takzvane „niekto leží v žalúdku“. Boľavý žlčník znamená zlosť na niekoho, čo sa týka hlavy, tak tam je to o zmene myslenia. Verím, že to nemusí platiť na každého. Podstata je, že každá choroba má aj svoju duchovnú príčinu a každý človek by si mal uvedomiť, že aj toto je potrebné zlepšovať. Len samotná zdravá strava nepomože, neskor sa musí pridať aj psychická očista. Ja som si ju robila sama. Takisto sa človek nevylieči, ak na na zdravú výživu bude pozerať ako na niečo odporné a jesť to len preto, že musí.
To odpúšťanie sa učím doteraz. Myslím tým odpúšťanie sebe samej. A aby to nebolo také jednoduché, tak asi pol roka som pochybovala o tom, či som si zaslúžila takú šancu vrátiť sa naspäť na tento svet. Pretože podľa bohužiaľ blbých ľudských pravidiel by som tu šancu určite nedostala. Väčšina ľudí namiesto toho, aby si žili vlastný kvalitný život, tak len posudzujú ako by mali žiť iní. Namiesto toho, aby si pozametali pre vlastným prahom. Chcete mi povedať, že azda nemám pravdu? Veď stačí si uvedomiť tie nezmysly, ktoré sú dennodenne omieľané.
Napríklad:
– že všetci by mali jesť mäso, lebo človek potrebuje živočíšné bielkoviny. Nezmysel, žijem bez nich s malými prestávkami 13,5 roka a som zdravšia ako kedykoľvek predtým.
-že mlieko a mliečne výrobky sú veľmi doležité v strave človeka. Ďalší nezmysel. Mne je práve po nich zle a tvrdé syry jem len občas. To Vám už nikto nepovie verejne, že práve do týchto výrobkov sa pridáva veľa škodlivých vecí: napríklad Éčka, taviace soli, farbivá…Ono Vám to nemusí uškodiť hneď, po prvom užití, ale keď to jete pravidelne, tak to škodí po troche a na koniec sa to nazbiera a telo skolabuje na nejakú chorobu. Niekomu skolabuje srdce, niekomu žalúdok, žlčník, niekto dostane rovno rakovinu.
To boli len informácie o strave. Teraz si vezmem to, čo mi bolo omieľané dlhé roky: ja tomu hovorím život na vonkajší efekt. Nežijeme skutočne, len hráme divadielko pred ostatnými, že sme šťastní. Takto som žila pred chorobou aj ja, pretože ma k tomu učili, stále sa takto žilo a nútilo ma k tomu aj okolie: v práci, známi, susedia a pod.
Rakovina sposobila to, že som s tým v čase kolapsu prestala. Spomeniem jednych svojich známych. Tí sa mi napríklad chválili, že si kúpili nový koberec, neskor že si kúpili na požičku novú kuchynskú linku za 80 000 Sk, potom kde boli na dovolenke a ako im tam bolo dobre. Čo všetko dostali na Vianoce, na čo boli v divadle, ako bolo na plese… Často som mala pocit, že mi vlastne tým dávajú najavo, že aby ma uznávali, tak aj ja musím ísť na dobrú dovolenku, aj ja musím mať všetko tip-top v byte a kuse sa tváriť, ako mi všetko v živote funguje. Bol to taký „pretlak“, že som nevládala.
Pritom som si uvedomovala, že ta rodina nie je šťastná: manžel sa snaží čo najviac zarobiť a všetko zabezpečiť hlavne preto, že ho k tomu ženie manželka. Ako trefne poznamenal jeden spoločný známy, že tam to držia pokope deti a a majetok. Lenže ja som v čase pred kolapsom bola presvedčená, že chyba je vo mne, že sa im musím vyrovnať, aby ma uznávali. Nie žeby mi na tom záležalo, ale chcela som do prostredia, kde som žila „zapadnúť“, zbytočne netrčať. Čo je s mojou povahou ťažké, pretože ako hovorí jeden moj známy, že ja som nezaškatulkovateľná. Skutočne som originál. Vo všetkom.
Takže kolaps sposobil u mňa automatickú zmenu myslenia. Už som nemala energiu žiť na vonkajší efekt, prisposobovať sa všetkým okolo (známym, v práci, v rodine…). Energiu som venovala tomu, aby som sa uzdravila a dodávala si skutočne pozitívne myslenie. Nie také „vypočítavé“, aké má veľa ľudí. Začala som si v praxi uvedomovať, že existujú veci medzi nebom a zemou a ak mám prežiť a zostať na tomto svete, tak sa to stane, bez ohľadu na to, ako budú jednať páni doktori. Len si to musím urobiť po svojom, neprisposobovať sa tomu, ako so mnou manipulujú ostatní.
Manipulácia, to je to správne vystihnutie a prisposobivosť. Mám taký pocit, že práve rakovina je o tom, že človek potlačuje pocity a prisposobuje sa okoliu, že ten človek je málo priebojný. Aspoň u mňa to takto bolo. Ak to u niektorého chorého na rakovinu je inak, rešpektujem to. Podstata je v tom, že každá choroba znamená, že telo si povedalo dosť a je potrebné niečo zmeniť. U rakoviny je to okrem stravy aj zmena myslenia. Pretože každý človek je originál a každý máme aj nejakú intuíciu, niekto vo väčšej miere, niekto v menšej, tak doporučujem, aby sa každý ňou riadil. To znamená urobil si inventúru vo svojom vnútri, čo robil nasilu len preto, že to po ňom vyžadovalo okolie a podobne. Viem, že niektoré pravidlá je potrebné dodržovať, ale zase niektoré ide zmeniť.
Napríklad ja som sa prestala stretávať s niektorými ľuďmi. Cítila som sa v ich spoločnosti zle, nemala som si už čo s nimi povedať. Ja som bola pred chorobou iný človek. Keď som sa vrátila po maródke do práce, tak mi aj jedna kolegyňa povedala, že ako keby sa vrátil iný človek. Ten pocit som mala aj ja. To, čo bolo pred chorobou doležité, prestalo byť pre mňa doležitým. A to, čo bolo nepodstatné, začalo byť pre mňa podstatné.
V prílohách na ulozto.cz je zaujímavá táto informácia. Pozrite si vyšetrenie interné oddelenie 23.11.1998, 2.strana. Táto strana je doležitá: je tam uvedené neinfekčné poškodenie heparu (pečene) a zároveň predpísané tabletky Augmentin, ktoré sa nesmú brať pri poškodenej pečeni, vyšetroval ma a predpísal mi to MUDr. Peter Bauer. V tom čase to bol lekár z Nemocnice Košice – Šaca. Poznámka na okraj: neskor mi iný internista povedal, že som dostala silné lieky. Myslel tým tento Augmentin. Na moju otázku dr. Bauer, že prečo mi predpísal lieky, po ktorých mi bolo zle a ktoré sa nesmú brať na chorú pečeň, mi nikdy neodpovedal.
Samozrejme, mala som dosť zdravého rozumu, aby som si leták priložený k lieku prečítala dopredu a nebrala ani jednu tabletku. Okrem toho som intuitívne vedela, že prežijem, ak žiadne lieky brať nebudem, už na začiatku. Takže nič som ani užívať nechcela a aj preto som odmietla hospitalizáciu. Veď mi lekári nevedeli pomocť, tak načo ma chceli brať do nemocnice??? Jedine čo mohli urobiť, ma nechať v kľude zomrieť, lebo stav, aký som mala ja, je chemickými liekmi neliečiteľný.
Fakt lekári nevedeli pre mňa urobiť nič, nezachránila by ma ani okamžitá transplantácia pečene. Lebo by som ju neprežila. Pomocť mi mohla jediná zdravá strava a aj pomohla. Po kolapse mi bolo príšerne zle už po bežnom odbere krvi. Pri prvom odbere 10.11.1998 mi nechcela tiecť pri odbere krv, sestrička s tým mala problém. Ledva som došla domov, pretože cestou som dostávala obrovské kŕče brucha. Bolelo ma celé brucho, nielen pečeň.
Pečeň ma tú nevýhodu, že dlho nebolí. Ale keď začne bolieť, tie bolesti sú strašné. Bola som veľmi malátna a zahmlievalo sa mi pred očami. Skutočne, keby ma niekto vtedy pozoroval, tak som šla ako nadrogovaná (drogy neberiem, nebrala som, a ani som ich nikdy neskúsila). Doslova mi vonku mŕzli prsty. Sice snežilo, ale sneh sa hneď topil, takže teplota bola okolo nuly. Po príchode domov som si asi pol hodinu pod horúcou vodou zohrievala ruky a nešlo to ľahko, aby som mala normálnu teplotu rúk. Pritom som zo zúfalstva plakala.
Ale odborníci lekári ma nechali chodiť do práce. Tie odvody z platu asi platím len na ich platy a na platy farmaceutov?! Aby sa oni mali dobre, ale ja ako pacient som nebola doležitá, aby som dostala maródku prvý týždeň. Ďalší odber krvi, po 2 týždňoch dopadol tak, že kŕče brucha (bolesti pečene) ma chytili v mestskej doprave. Tak som si dala banán, trochu sa to ukľudnilo.
Nie som typ človeka, ktorý by sa týral, tak som sa poučila a pri každom ďalšom odbere som si cca na hodinu sadla do čakárne u lekára, zjedla banán a počkala si, aby sa moja pečeň nasýtila a zároveň ukľudnila. Kolapsy po ceste domov sa potom neopakovali. To len na okraj, ak by niekto bol tak hrozne hlúpy a nepochopil, že to nebolo len o tom, že som mala vysoké hodnoty kreatinínu, čo je jedovatá látka v krvi, to znamená, že som mala otravu krvi a inač som sa cítila super.
Bolo to aj o tom, že mi bolo skutočne zle!!! To píšem pre vyrývačov teoretikov, ktorí nezažili také stavy, ako som mala ja na vlastnej koži, ale kritizovať dokážu. Lekári v mojom prípade nemohli oficiálne robiť nič. Jedine, čo mohli urobiť, mi dávať urobiť každé dva týždne krvné testy a nechať ma na maródke. Prípadne dať urobiť CT vyšetrenie, keď im oficiálne ultrazvuk nič neukázal.
Podľa mojich informácii ukázal, len to si povedali lekári telefonicky, lekár z ultrazvuku to nenapísal na papier. Čo sú to za sposoby tajiť pacientovi skutočnú diagnózu? Viem z viacerých prípadov, že sa to robievalo, možno že aj robí. Tak to je veľmi nefér metóda a neľudská, pretože pacienta na rakovinu vyliečiť nevedia, predpíšu mu liečbu, ktorá nepomáha a pacient je nútený byť pokusným králikom, len aby zainteresovaní zarobili peniaze.
Možno že by bolo lepšie, keby pacientovi na rovinu povedali, že je lepšie nič nebrať, lebo to situáciu len zhorší a nechať ho doma na zdravej strave. Lenže to by nikto nezarobil, však?! Zachrániť ma nevedeli, oficiálna medicína mi pomocť nevedela. Pretože ja som už nezniesla žiadny liek, moja pečeň ho už nevedela spracovať. Keď som vzala liek, ktorý bol proti bolesti pri abscesi a zároveň bol aj na bolesti žlčníka a na trávenie, tak u mňa to vyvolalo pravý opak: strašné nechutenstvo, odpor k jedlu a zvracanie žlče. Podráždilo mi to žlčník a až po čase som si uvedomila, že bolo super, že som to množstvo žlče vyzvracala, lebo inak by mi to otrávilo organizmus. Preto som skolabovala po liekoch.
Dovolím si tvrdiť, že tieto moje osobné skúsenosti možu pomocť mnohým chorým, nielen na rakovinu. Možu im pomocť v tom, akú významnú úlohu hrá zdravá výživa v tele človeka. Dovolím si tvrdiť, že to najdoležitejší faktor a ďalším doležitým faktorom je aj psychika a voľa zvládnuť to. A neprecpávať sa zbytočne farmaceutickými liekmi.
Použijem prirovnanie: keď sa chcete prepracovať na olympijské hry, tak musíte trénovať a jesť správnu výživu. Teoreticky si možete pomáhať aj nedovolenými podpornými prostriedkami. Na chvíľu vám pomožu, ale tie následky potom možu byť dosť zlé. To isté platí aj pri rakovine: musíte vedieť, čo Vám je a potom urobiť maximum pre to, aby ste to zvládli. Samozrejme, musíte kráčať správnym smerom. Ak kráčate nesprávnym smerom, tak to prehráte, aj keby ste to chceli vyhrať na 200 %. Tým nesprávnym smerom v liečbe rakoviny je chemoterapia, farmaceutické lieky, ožarovanie… A ešte lekári Vám „neprezradia“, že sa máte snažiť „prepracovať“ svojimi výkonmi na tie olympijské hry.
Od Vás sa vlastne pri ich liečbe požaduje, aby ste sa kŕmili tými nedovolenými podpornými prostriedkami, zanedbávali zdravú výživu (podľa MUDr. Petra Bauera sú to bludy a tým sa nevyliečim) a nič nerobili, teda netrénovali. len poslúchali. Všetci určite chápete, že takto sa na olympijské hry vypracovať nedá, ale málokto chápe, že týmto sposobom sa málokedy dá vyliečiť z rakoviny.
Ja nemám záujem nikoho nútiť, aby sa liečil štýlom, akým som sa vyliečila ja. Ja len tvrdím, že toto je cesta k vyliečeniu, k trvalému zdraviu. Ukazujem vám sposob, ktorý mám odskúšaný a cestu, ako to ide. To je vaša vec, ako sa rozhodnete a či budete po tejto ceste kráčať v prípade, že na rakovinu ochoriete alebo už ju máte a sa z nej liečite. Rakovina skutočne nie je rozsudok smrti a je vyliečiteľná choroba. Je to len porucha imunity a keď sa imunita stravou obnoví, telo si s nádorom poradí samo. Ja vám možem ukázať len cestu, no kráčať musíte po nej sami, i keď vás možem povzbudzovať, ale prejsť tú cestu za vás nemožem, to musí každý sám urobiť.
Možte mi veriť a nemusíte. Ja to, čo robím, robím dobrovoľne, vo voľnom čase. Farmácia šíri paniku a má z toho obrovský finančný zisk. I keď výsledok je často katastrofálny. Takže použite vlastný zdravý rozum a si vyberte cestu. Je to váš život a vaše zdravie. Preto nenechajte za svoj osud rozhodovať druhých, ktorí vám radia za účelom zisku a vedia, že to nepomože vašmu zdraviu.
Na tejto adrese sú uložené moje výsledky laboratórnych testov. Je to voľne prístupné, bez hesla.
http://ulozto.cz/xfeaDGT/testy1234-rar
Upozorňujem na to, že všetko sa mi znížilo len zdravou stravou, bez akýchkoľvek liekov.
V súbore na ulozto.cz sú tam tieto testy:
1.testy 10.11.1998, kreatinín 132,4 (CRP skríning pozitívny), norma je 44-80, mne bolo už pri hodnotách nad 80 zle. Takže asi tie lekárske „normy“ nesedia na každého pacienta.
2.testy 23.11.1998, kreatinín 116, 8 (CRP skríning negatívny)
3.testy 2.12.1998, kreatinín 113,6
4.testy 4.1.1999, kreatinín 87,1 (CRP skríning negatívny)
5.testy 20.1.1999, kreatinín 88,7 CRP skríning negatívny)
6.testy 5.2.1999, kreatinín 83,7
7.testy 15.3.1999, kreatinín 85,9 + rentgen (podľa „papiera“ je všetko v norme, akurát že mne bolo zle a na CT ma neposlali, lenže ja mám informácie, že tam nález bol a mala som tak veľmi zväčšenú pečeň, že sama som bála)
gastroenterolog (konštatoval, že načo ma tam vobec poslali, keď nie je GE indikácia, to znamená nemám výsledky, ktoré by poukazovali na žalúdočné vredy)
interne 23.11.1998, 1.strana
interne 23.11.1998, 2.strana (táto strana je doležitá: je tam uvedené poškodenie heparu (pečene) a zároveň predpísané tabletky, ktoré sa nesmú brať pri poškodenej pečeni), MUDr. Peter Bauer
lekárska správa 1 (je tam diagnóza hepatopatia), MUDr. Martin Miko
lekárska správa 2 (je tam diagnóza hepatopatia)
lekárska správa MUDr. Fircák (je to zaujímavé)
lekárska správa posudkový lekár (podľa neho som bola praceschopná, i keď mne bolo zle a dostávala som z toho ďalších 2,5 roka)
leták: tabletky Augmentin a Bismoral (je tam poznačené, že sa nesmú brať pri poškodenej pečeni)
nefrológ 2.2.1999 : podľa neho mám obličky v poriadku. Hlavná „vec“, že mi internista MUDr. Bauer v novembri 1998 tvrdil, že mi hrozí umelá oblička, ak nepojdem do nemocnice. Ak mal toto podozrenie, tak ma mal poslať na nefrológiu hneď a nechať toto určenie na nefrológa! On mal riešiť orgány, ktoré rieši interné oddelenie.
Upozorňujem na to, že všetky výsledky sa mi znížili len zdravou stravou, bez akýchkoľvek chemických liekov alebo vitamínov či doplnkov v tabletkách. Práve lieky a „umelé“ vitamíny v tabletkách ničia pečeň, preto som ich nebrala a celých dlhých 13,5 roka sa tomu vyhýbam. Pri mojej chorej pečeni by mi lieky nielenže nepomohli, ale by ma zabili. Veď práve po liekoch som úplne skolabovala. Lieky beriem len v prípade nevyhnutnosti, napríklad u zubára si injekciu pichnúť nechám. Ale žeby som sa „kŕmila“ liekmi pri každej bolesti, tak to nie.
Mnoho bolestí dokážem vydržať a postupne vyliečiť len stravou. Napríklad bolesti zubov som viackrát riešila tým, že som pomaly požula surový cesnak. Pomohlo to. Pri bolestiach po jedle pri liečbe som to buď len prečkala v kľude, i keď to niekedy trvalo pár hodín alebo skúsila cviklovú šťavu, doma urobenú. Prestaňte si niektorí myslieť, že som bolesti nemala: mala a bolo mi dosť zle. Napríklad po 2 rokoch od kolapsu som zažila tak prudkú reakciu po domácich chlebíčkoch a domácich koláčoch, že som sa hrozou sama seba pýtala, čo toto má znamenať. Obsah žalúdka skončil vo WC a ja som bola ešte pár hodín rozklepaná od bolesti brucha. Vydržala som s bolesťami bez liekov celé poobede a do rána sa to ukľudnilo.
Vedela som, že lieky nič nevyriešia, dokonca to zhoršia. Uvádzam preto, že i ja zisťujem, i kamarát ma na to upozornil, že mnoho ľudí užije tabletku i pri menších bolestiach. Samozrejme, to je každého vec a je mi to jedno. Lenže nech sa potom ten človek nevyhovára na mňa, že to, o čom píšem, práve jemu nepomohlo. Bodaj by pomohlo, keď účinky zdravej stravy ničil „umelými “ vitamínami, prípadne i liekmi. Ja fakt nemám ani chuť, ani záujem nikoho presviedčať, že sa má vyliečiť stravou.
Ja núkam osvedčenú alternatívu, vyskúšanú na svojom tele a 13,5 rokov vlastných skúseností. Je to azda málo??? Tabletky fakt len potlačia príznaky, ale príčina sa može zväčšiť a celú situáciu zhoršiť. Ja som s liekmi mala problém dlhé roky. Už roky pred kolapsom som občas bola nútená užiť tabletku proti bolesti v práci. Už po bežnom Paralene mi bolo zle. Potom som to robila tak, že som si dala len polovicu tabletky. Lenže dopadlo to tak, že bolesti neprestali a mne bolo viac zle: bolesti v žilách na rukách, búšenie srdca, zle do žalúdka. Bolo to horšie ako pre požitím tabletky. Už vtedy mi pečeň nefungovala a nedokázala spracovať tabletky.
Dovolím si dať odkaz na veľmi zaujímavý a šokujúci dokument, pre tých, ktorí budú mať málo času doporučujem si prečítať aspoň strany 28 -30
http://www.auria.sk/blog/skorumpovana-medicina-a-kolaborujuce-urady
http://www.ulozto.sk/xQkvhwg/radeji-vidlicky-nez-n oze-dokument-o-zdravi-a-jidle-mp4
Toto je zaujímavý film o strave, je voľne stiahnuteľný. A dúfam, že nebude zakrátko odstránený, tak ako film o rakovine. Asi to „niekomu“ vadilo, že sa o to postaral, aby ho stiahli. Našťastie, ten film o rakovine je je viacerých miestach, takže nebol problém dať inú adresu na stiahnutie. Oba filmy sú veľmi zaujímavé a stoja za to, aby ich ľudia videli.
Chcem sa poďakovať za všetky maily a ospravedlňujem sa, že na ne odpovedám podľa toho, ako stíham. Okrem toho, nemám stály prístup k internetu. Ďakujem aj za skúsenosti iných, sú pre mňa podnetné.
:Popelka stale nechapem , preco na ...
Počúvaj, nemáš ty tú pečeň náhodou... ...
Vážená pani doktorka, hanmilk, ak ...
Takze potom co som si presla internet ...
Toto je super clanok od popelky . Doporucujem... ...
Celá debata | RSS tejto debaty