Politici by měli nosit na bundách logá sponzorů, stejně jako jezdci Nascar. Každý by tak hned věděl, kdo je vlastní.
Tieto slová vyslovil dnes už nebohý americký herec Robin Willliams.
Samozrejme, tento citát vyhlásil ešte za svojho života, ale je dodnes pravdivý.
Je to dobrý nápad a mohlo by to platiť i pre lekárov, či umelcov. Sú to múdre slová. A asi by to boli rovnaké mená, alebo by sa určite opakovali.
A niektorým „našim“ by sa tam všetky ani nevošli. A niektorí by boli potlačení ako noviny :-).
Spmenula som si na tento citát v súvislosti i s týmto článkom iného blogera, kde hovorí o vysokých cenách politickej reklamy.
Takže tí, ktorí nemajú bohatých sponzorov sa do médií nedostanú, i keby chceli? Lebo nemajú na to peniaze?
Takže tí politici, ktorí sú často v médiach, musia mať aj bohatých sponzorov. A tí sponzori to robia „len tak“? Bez toho, aby za to niečo neočakávali ako protihodnotu? Prečo potom nepodporujú iných kandidátov?
Myslela som tento článok iného blogera:
Citujem z tohto článku:
Keď som však uvidela cenníky reklám, zostala som v šoku, aj napriek tomu, že som vysoké ceny prirodzene čakala. Väčšina reklamy bola však pre mňa nedostupná. Zadala som si teda skromnejšiu propagáciu v jednych regionálnych schránkových novinách. Navyše som mala záujem o balíček reklamných spotov v miestnom rádiu. Keď som však povedala, že ide o politickú reklamu, cena spotov zrazu narástla 6-násobne. Povedala som, že taká suma nepripadá pre mňa do úvahy. Som však z toho sklamaná a taktiež nespokojná. Ako obvykle, kapitalizmus a biznis majú prednosť pred všetkým iným. Keby propagujem toxické hnojivá, ktoré znečisťujú pôdu, nebol by to problém. Keby propagujem kozmetiku testovanú na zvieratách, taktiež by to nebol problém a za dostupnú cenu by som mohla svoj neetický biznis podporiť reklamou. Pokiaľ však ide o politiku, občiansku aktivitu, snahu zmeniť niečo zdola nahor, svoju propagáciu si môžu dovoliť len strany s enormným rozpočtom.
Nemyslím si, že je to správne a je to priamy príklad toho ako kapitalizmus podporuje politickú nerovnosť. O tom ako veľmi to škodí demokracii snáď ani nemusím hovoriť. No bez toho aby tento príspevok bol jedna z mojich ďalších kritík systému, chcem vás skôr o niečo poprosiť. A to sú hneď dve veci: po prvé, buďte obozretní a buďte si vedomí tohto princípu. To, že na vás niektorí kandidáti vyskakujú aj z chladničky, nesvedčí ani o ich kvalite, ani ich zaujímavosti, skôr o ich finančnej dispozícii. Navyše logiku často neoklamete, ak sú za politickými stranami veľké financie, zväčša to znamená, že tieto strany sú potom “dlžníkmi” a svoje “pôžičky” budú musieť nejako splatiť, po voľbách. Neskočte teda na lep pekným billboardom, či dotieravým reklamám. Majte vyššie nároky, počúvajte čo jednotliví kandidáti hovoria a aké hodnoty zastávajú.
Koniec citáce z tohto článku.
Preto je tento citát Robina Williamsa i po dlhých rokoch veľmi pravdivý a aktuálny.
Nie, nepropagujem žiadneho kandidáta. Len som chcela poukázať na nerovnosť šancí kandidátov, pokiaľ nemajú bohatého sponzora, ktorý mu zaplatí reklamu v médiach.
A čo sa týka kandidátov, tak jeden z nich sa často objavoval v médiach už predtým, preto mu mnohí ľudia veria na základe jeho slov, nie jeho konkrétnych činov:
A dokáže mať pekné reči….
A čo sa týka schvaľovania zákonov na Slovensku, na túto tému som už uverejnila tieto nižšie uvedené články:
Celá debata | RSS tejto debaty