popelka

O pánovi šéfredaktorovi Bohušovi Trávníčkovi som počula krátko potom, čo zomrel. A to z miest najvyšších: pred rokom 1989 bežné tlačiarne patrili pod Generálne riaditeľstvo slovenskej polygrafie, ktoré sídlilo v Bratislave na Cintorínskej ulici (možno tu ulicu už teraz premenovali, to neviem).
Bola totiž aj „vojenská“ tlačiareň v Trenčíne a boli „podnikové“ tlačiarne napríklad na vysokej škole v Košiciach, ktoré nepatrili pod toto riaditeľstvo…..

Pretože i tlačiareň, kde som vtedy pracovala patrila pod toto riaditeľstvo, tak k nám chodili na kontroly pracovnící z tohto riaditeľstva.

A denník Pravda som od augusta 1986 každý deň mala na stole a aspoň prelistovala. Dostávali sme ho ako zamestnanci zadarmo, jeden kus, lebo u nás sa denník Pravda tlačil pre východné Slovensko.

Keď zomrel Bohuš Trávníček, tak ma zarazilo, že správa o tom bola až na druhej strane tohto denníka a dosť malá. Bola som sice mladá, krátko po strednej škole a bez skúseností z novinárskej branže, ale i tak mi napadlo, že keď zomrel šéfredaktor tohto denníka, tak ta správa podľa mňa by mala byť na 1.strane a omnoho väčšia.

Na tu informáciu som zabudla, ale po krátkom čase bol u nás v tlačiarni jeden pracovník práve vyššie spomínaného generálneho riaditeľstva a tí ľudia z generálneho riaditeľstva chodili i do iných tlačiarní na Slovensku. Pretože to tempo práce bolo predtým pomalšie, tak to sme sa dozvedeli i iné informácie. A práve jeden z pracovníkov tohto riaditeľstva vtedy spomenul, že šéfredaktor Pravdy Bohuš Trávníček zomrel a po Bratislave sa povráva, že vraj ho našli obeseného, lebo mal v šuflíku kauzu Babinský, do ktorej boli „zaplatené i vysoké politické špičky (spomínal konkrétné mená) a vraj sa vyhrážal, že to uverejní. Ten pán asi myslel bratislavské tlačiarne alebo minimálne tam dostal tuto informáciu.

Skutočnosť bola tá, že Bohuš Trávníček skutočne zomrel a divné bolo, že správa o jeho smrti bola malá a len na druhej strane denníka a podľa mňa dosť nenápadná. Ten pán z riaditeľstva pravidelne chodil pracovne do všetkých bežných tlačiarní, i do bratislavských. Dokonca i ja ako mladá som sa s niektorými kolegami z iných tlačiarní stretla na školeniach, ktoré sa robili v Senci v jednej podnikovej chate jedných bratislavských tlačiarní.

V čase rozšírenia internetu som trochu pátrala po internete, či o tomto pánovi Bohušovi Trávničkovi niečo nájdem.
Našla som len tieto dva články, okrem oficiálnych nič nehovoriacich info.

https://www.necenzurovane.net/06/travnicek.html

https://www.cibulka.net/nnoviny/nn1993/nn1693/obsah/17.htm

Doležité sú informácie v nich a nie kto ich písal. Oba články sú od Vladimíra Pavlíka.

O cenzúre v médiach som totiž počúvala už na strednej škole, v 80-tich rokoch pred nežnou revolúciou. A nie „len tak od hocikoho“. Mojou spolužiačkou bola Zuzana Dvonková, jediné dieťa riaditeľa Novej Pravdy, tlačového kombinátu KSS v Bratislave na Martanovičovej ulici. Jej otec sa volal Ing. Vladimír Dvonka. Zuza, ako sme ju volali sa nikdy netajila tým, že chce ísť študovať žurnalistiku a na polygrafickej priemyslovke skončila len preto, že na gymnáziu by pre ňu bola ťažká matematika a na tú vraj nemá bunky. To boli jej slová.

U nás mala výborné známky, i keď je pravda, že matematika jej šla slabšie. No z mojích skúseností viem, že vždy záleží na tom, kto vás ten predmet učí.
Žurnalistiku samozrejme vyštudovala a teraz podľa jej profilu na fb pracuje na ministerstve hospodárstva SR. A teraz sa volá Zuzana Vicel (priezvisko jej bývalého manžela Igora Vicela, dnes veľmi bohatého)

A na tej polygrafickej priemyslovke nás učil technické kreslenie pán Ľubomír Ďurček , ktorý zároveň učil aj na bratislavskej umeleckej priemyslovke. A pán Ďuček v rámci srandy do Zuzy so smiechom podpichoval. Doteraz si pamätám ako sa jej s úsmevom spýtal:“ Dvonková, prečo chcete ísť študovať žurnalistiku, veď pravda sa aj tak nesmie písať?“ Zuza mu s úsmevom odpovedala: „ Ale može, medzi riadkami“.

Ako naivná študentka som nechápala, o čo sa bavia. Až po rokoch som pochopila, že pán Ďurček mal obrovskú odvahu sa s ňou o tom baviť, veď ho za to mohli z oboch škol vyhodiť. U nás učil len nás odborné kreslenie, väčšinu učil práve na SUPKe. Vzhľadom na to, že u nás na škole sa otvárala len jedna trieda ročne pre celé Slovensko. Bolo to až po smrti Brežneva, v rokoch 1982-1986, tak možno preto mal odvahu sa provokačne „pýtať“.

Hľadala som jeho meno na internete a bol to tento nižšie uvedený pán.
Ja som ho mala rada ako človeka, i keď mne odborné kreslenie veľmi nešlo a on bol dosť náročný. Ale keď sa mu niečo nepáčilo, tak mi to vysvetlil, prečo to je zle a mohli sme to prerobiť a známku nám opravil za danú tému.

https://vltava.rozhlas.cz/lubomir-durcek-modely-komunikace-5146764

https://artalk.cz/2012/09/14/tz-lubomir-durcek-2/

Mysím si, že i tento pán Bohuš Trávniček si zaslúži pripomenúť, že nebol „len“ komunistický novinár, ale snažil sa viac, ale jeho meno vo verejnosti sa dlhé roky nespomína vobec. . Bohužiaľ tento jeho pokus o spravedlnosť nevyšiel, i keď kauza Babinský nakoniec v médiach uverejnená bola.

Aké to bolo ťažké za vlády komunistov mi spomínať nemusíte, zažila som to sama. Ako mladá pracovníčka som zabudla poslať na číslovanie jednu zákazku pre Národnú frontu v Košiciach. Termín som omylom posunula o jeden deň. Všetko bolo zabezpečené, len ja som zabudla dať presunúť paletu z tlače na rampu expedície, tak ju na prevádzku doprava nedoviezla. Ten človek z Národnej fronty mi vynadal a tresol telefónom, sťažoval si na komunistickej strane v Košiciach. A vtedajší riaditeľ tlačiarní JUDr. Jozef Petruš za toto posunutie termínu o jeden jediný deň (bol ešte čas, i tak by stíhali poslať pozvánky) dostal pokarhanie z krajského výboru strany. Viem to práve od pána Petruša, keď po nás kričal a myslel si, že za to može pracovníčka dopravy. Dodal, že ešte dobre, že má na krajskom výbore strany bratranca.

Mohla som za to ja a vtedy ešte ľudia chodili osobne do tlačiarní. Ten pracovník Národnej fronty videl, že som mladá, po škole, tak v pohode si mohol nechať vysvetliť, že k tomu došlo mojím omylom a že nech si dávam na budúce pozor, lebo z toho bude průser.
A to bola obyčajná pozvánka. To nespomínam hádky pracovníka Mestského výboru strany s našou vedúcou revízorov a korektorov, keď si nechcel nechať vysvetliť, že musí používať korektúrne znamienka, aby sa korektúra dala po ňom čítať a opraviť.

Toto boli banality, na ktorých sa dalo dohodnúť bez kriku. Tak to si ani neviem predstaviť, aké tlaky museli byť zo strany komunistov na novinárov.

Preto som si dovolila pripomenúť aj tohto novinára.