popelka

Dobrý večer pán Damian,

Ozývam sa Vám (príspevok ukrivdená matka), s úctou ďakujem za Vašu snahu pomôcť nám, ale žiaľ už to nie je relevantné. Stekajú mi slzy po tvári. Napokon Vy už ste nám pomohli ešte na jar 2008 s Vami komunikoval môj manžel ohľadom nášho dieťaťa, ktorému sa po dvoch rokoch „liečby“ chemoterapiou vrátila leukémia.

Ihneď sme začali s podávaním alternatívnej liečby, čo malo viditeľné pozitívne účinky fyzicky aj laboratórne. Avšak 2.línia „liečby“ chemoterapiou bola oveľa silnejšia a devastujúcejšia a teraz si uvedomujem že to bol podvod ktorému sa len ťažko dalo odolať, ťažko sa dalo odmietnúť, keď lekári hrozným spôsobom zastrašujú rodiča že keď odmietne chemoterapiu, že dieťaťu veľmi ublíži a zoberie mu šancu na prežitie. Hoci materinská intuícia cíti, že chemoterapia to v žiadnom prípade nevyrieši ba práve uškodí. Veľmi sme s nimi bojovali nechceli sme pokračovať.

Ale je tu ten obrovský STRACH, vyvolávaný pod odborným scenárom ktorým vydierajú onkológovia rodiča, aby ho dostali tam, kam oni potrebujú. Proti nim je rodič bezmocný. Rodičia chorých detí sú najzraniteľnejší a najvydierateľnejší strachom pod taktovkou lekárov, ktorý bráni tomu správnemu rozhodnutiu ktoré rodič cíti a o ktorom je presvedčený.

Po pol roku 2.línie chemo. sa dostavil 2.relaps ochorenia, hoci celý pol rok čo užíval súčasne alternatívnu liečbu mal výsledky fantastické a taktiež fyzicky bol na tom dobre. Som presvedčená že keby sme boli odmietli tie jedy (o čo sme sa veľmi snažili) tak naše dieťa by sa z toho dostalo. Teraz viem že tie návraty ochorenia spôsobuje chemoterapia s ktorou musí organizmus dieťaťa zápasiť, namiesto toho aby bojovalo s ochorením. Akonáhle sa začne podávať alternatívna liečba tak je viditeľné ako dieťa prospieva, ako keď polejete kvetinku, len ten diabol menom chemoterapia bráni úplnému prospievaniu ktoré by sa dalo docieliť bez toho diabla.

Po 2.návrate ochorenia nasledovala 3.línia chemo. ktorú zvládlo len vďaka alternatívnej liečbe plus 4.línia Transplantácia kostnej drene, ktorú taktiež zvládlo statočne. Všetko prebiehalo veľmi sľubne, prijatie štepu atď. No a tri mesiace po transplantácii nasledoval 3.návrat vďaka zbabranej potransplantačnej starostlivosti, ktorú naši lekári berú na ľahkú váhu. Aké krásne teórie o zdravotnej starostlivosti na papieroch ale v praxi je to totálny horor.

Po transplantácii a 3.návrate nemusím písať čo nasledovalo…Veď tri roky nepretržitého nalievania tých najagresívnejších toxínov nemôže ani inak dopadnúť. Napísali sme spolu s manželom príspevok Príbeh môjho dieťaťa a jeho statočného boja s nerovnocenným partnerom- chemo. a rádioterapiou, ktorý vám pošle. Prosím Vás uverejnite ho na stránku badatel ako výstrahu na zamyslenie pre tých, ktorí môžu svoje dieťa ešte zachrániť…Ďakujem

dobry vecer!
>
>Dakujem za Vas list, ktory som si pozorne a na jedno nadychnutie precital. Ani nemohol byt lepsie napisany. Je to orginalne. Este dnes ho dam na stranku.
>
>Ak chcete a mate silu, mozete napisat aj konkretne skusenosti z onkologie, ale je to na vas.
>
>A napokon, mozem nejako pomoct pri liecbe? Teda, ak je to este relevantne…
>
>S pozdravom

Damián

————————————————————————–

Milý Damián,

Už dlhšiu dobu sledujeme so záujmom Vašu stránku Kampaň za pravdu v medicíne na www.badatel.sk, za čo sme Vám nesmierne vďační, pretože veľmi pomáhate ľuďom a otvárate oči nám oklamaným pacientom a pacientom vydierateľných strachom, vyvolávaným cieleným scenárom v pracovnej náplni onkológov. Hoci nie je ľahké odolať radám „špičkových odborníkov“, ako sa nechajú onkológovia radi oslovovať, o to väčšia vďaka patrí statočným lekárom a ľuďom, ktorí sa odhodlali za cenu vlastnej kože odhaliť závoj klamstva, ktorý sa tiahne v konvenčnej medicíne.

Po prečítaní príspevku „Názor medika“ ale aj iných, som sa aj ja rozhodla napísať pár riadkov na situáciu v konvenčnej medicíne tak, ako ju vnímam sama na základe prežitých vlastných skúseností s vlastným dieťaťom na onkológií.

Samozrejme nikto nechce zatracovať medicínu ako takú, len situácia, že lekári – onkológovia sa stali výkonným nástrojom farmaceutických podvodov je cititeľná a zarážajúca. To, či lekári sú v tichej nevedomosti alebo nie, nie je ospravedlnením, pretože je to lekár, ktorý študoval a musí mať znalosti o komplexnosti fungovania ľudského organizmu a mal by používať predovšetkým vlastný rozum a svedomie a nemal by zneužívať závislosť pacienta na titule MUDr.

Takže to s tou krivdou voči lekárom nebude až tak neopodstatnené. Veď práve štúdium medicíny by mal dať záruku vedomostí lekárovi, ktorému sme povinný zo zákona zveriť naše životy resp. životy našich ratolestí. Som presvedčená, že teoretické základy komplexnosti fungovania tela má zvládnuté každý lekár, len smutné je, že v praxi sa na to zabúda! Prečo? Nevedomosť – Vedomosť.

Čo to vlastne znamená ? Snáď nám nechcú lekári povedať, že oni sa učia len to, aký protokol treba použiť pre tú ktorú dg., ktorá príde potvrdená z labáku? A dôležitosť komplexného klinického aspektu pacienta už nie je potrebné brať do úvahy? Veď poznatky, resp. dokázané vedecké poznatky o imunológií, mikrobiológií, infektológií, metabolickej medicíne a iné sú už dávno na svete. Prečo nerešpektujú skutočné potreby pacienta komplexne a prečo strkajú hlavu do piesku? Komu tak prospievajú? Pacientovi alebo chlebodarcovi? Mám obavy, že nie pacient je ten, pre ktorého prospech je nasmerovaný diagnostický prístup.

Súdiť lekárov- onkológov za to, že liečebný postup nefunguje sa mne osobne nezdá neadekvátne, pretože sú to práve oni, ktorí nerešpektujú komplexnosť fungovania organizmu. Niet sa preto čomu čudovať, keď liečebný postup nefunguje, veď oni ho tak tvrdohlavo obhajujú. Odrádzajú pacienta/zákonného zástupcu/ využívať alt. spôsoby liečby, doplnky výživy, vitamíny atď. z čoho sa dokonca vysmievajú.

Áno vysmievajú a zastrašujú, že to môže uškodiť. Čo nemajú vedomosti o tom, že správne fungovanie org. je závislé od dostatočného množstva vitamínov, min. látok, stop. prvkov, enzýmov a rovnováhy imunitného systému? Čo sa teda učia? Nie sú to práve konvenční lekári- onkológovia, ktorých treba nazvať šarlatánmi, ktorí sa k telu chovajú ako barbari?! Ja tvrdím, že áno, oni sú šarlatáni a barbari.

To ich celoživotné tzv. vzdelávanie je obyčajné vymývanie mozgov namierené na nenávisť voči šetrným a účinným metódam, ktoré sú už dávno osvedčené. Napr. podceňovanie podávania imunoglobulínov, vitamínov a docielenie rovnováhy imunitného systému k čomu sa stavajú s úplnou iróniou dáva tušiť barbarstvo ich skutkov.

Každý lekár musí predsa vedieť, že škody napáchané podávaním chemo. a rádioterapiou treba odstrániť a pomôcť telu aby sa zbavil týchto toxínov, ktoré bránia imunitnému systému v boji s ochorením. Ale onkológovia sa vyžívajú v podávaní len týchto jedov, nič iné pre nich nepripadá do úvahy. Čo sú to za odborníci?

Nechcem sa dotknúť lekárov všeobecne, prepáčte mi prosím, mám na mysli hlavne onkológov, práve tých s ktorými mám žiaľ osobné skúsenosti. Kritika pacientov a lekárov na tieto klamstvá a podvody systému konvenčnej medicíny na udržanie toximolekulárnej medicíny, ktoré sú vnucované všetkým za radom, by mala spojiť ľudskú múdrosť a posunúť liečbu k vyššej dokonalosti, tej správnej.

Prečo sa tomu onkológovia tak bránia? Veď vinu za zlyhanie liečby odmietajú, že nie oni sú vedci. Tak prečo tvrdia, že žiadna alt. medicína nikdy nikoho nevyliečila, keď nemajú ani záujem takého pacienta vidieť, keď im ho prinesiete rovno pod nos? Každý onkológ veľmi dobre vie, že práve chemo.a rádioterapia nikdy nikoho nevyliečila, a sám by si ju nikdy nenechal na sebe aplikovať, utekal by za prvým, podľa onkológov, šarlatánom.

Takže tvrdohlavé obhajovanie toximolekulárnej terapie, nerešpektovanie skutočných potrieb pacienta ako celku, nezáujem o odstránenie škôd spôsobených toxínmi a klamanie o tzv. úspechoch liečby chemo. a rádioter., z lekárov robí vinníkov z neúspechu liečby, pretože pomáhajú udržiavať to, čo nefunguje a popierajú pacientom podávať to, čo je nevyhnutné.

Či sa to niekomu páči alebo nie, onkológovia sú spoluvinníkmi za utrpenie onkologických pacientov a neúspechov vo vyliečení, resp. nevyliečení. Či vedome alebo nevedome je úplne jedno, v konečnom dôsledku stráca vždy len pacient. Neznalosť zákona neospravedlňuje nikoho z nás, a to v každej oblasti nášho života, a za každú neznalosť musíme zaplatiť, až na to, že na neznalosť a ignoranciu onkológov dopláca pacient svojim životom.

Uvedomujem si, že lekári s tým nepohnú, pretože je im pohodlné užívať si tituly a výhody spojené v službách farmaceutov, ale ak im naozaj záleží na skutočnom poslaní lekára /o čom nateraz pochybujem/  a chcú sa zbaviť tichej nevedomosti a krívd im uštedrovaných od nespokojných pacientov, alebo ich pozostalých, nech neodsudzujú alt. spôsoby liečby /len preto, že odsudzovať to majú predpísané ich mecenášmi na udržanie ziskov z chémie/ a nech dokážu ľudskosť a tým aj právo nosenia titulu MUDr., aby nemuseli mať pocit, že sa im ubližuje a krivdí neoprávnene.

A čo je vlastne alternatívna medicína, ktorú zastávajú alternatívny lekári? Pre konvenčných lekárov-onkológov, je to najväčší strašiak, ktorý by odhalil masku ich podvodu. A preto v ponímaní a prezentovaní onkológmi, sú to staré babky s mačkou na pleci, ktoré za mesačného svitu miešajú maste z byliniek. (Veľmi výsmešne sa raz o alt. medicíne vyjadrila Eva Širacká slovami „Nebudem si predsa na rakovinu prsníka prikladať prasličku“. Poznámka Kampane).

Avšak dnes je už dosť mnohým známe, že v skutočnosti sa jedná o svedomitých lekárov s titulom a dlhoročnými skúsenosťami vo svojom obore, ktorí sa nenechali ťahať na lankách farmaceutického priemyslu ako divadelné bábky, pretože si uvedomili, načo a pre koho študovali, a nedokázali sa prizerať a prisluhovať podvodom na ľudskom živote a zdraví. Títo sa môžu s pokojným svedomím nechať oslovovať „Pán doktor!“ Ale závisť, neprajnosť a strach z odhalenia neľudskosti toximolekulárnej medicíny, obhajujúcu onkológmi ich stavia do svetla nepriateľa.

Ale opak je pravdou. Nepriateľom nám je konvenčná onkológia v zastúpení špičkovými odborníkmi, ktorá je nám vnucovaná pod odborným scenárom vyvolávania strachu, klamstva z úspešnosti chemoterapie a neférovosti. Dnešná medicína sa stala pasívnou vďaka súhre postojov lekár – pacient. Možno na tom niečo je. Ale skôr sa mi zdá, že lekár zneužíva závislosť pacienta na ňom a okamžite ho zatiahne do tej najagresívnejšej terapie pod tlakom strachu a klamstva o úspešnosti chemoterapie.

Takže onkológ nedá pacientovi ani len najmenšiu šancu aktívne spolupracovať a právo rozhodovať o svojom zdraví a cestu po ktorej má ísť pacient nadiriguje onkológ. Je to práve onkológ, ktorý zabúda, že najväčšou zbraňou a najväčším darom je naše telo a to, že naše telo má veľkú schopnosť reparácie a revitalizácie.

Poslaním lekára je pomôcť dostať telo do rovnováhy a nie ho zdevastovať tými najkrutejšími toxínmi po ktorých z človeka zostane len troska a celý imunitný systém je tak rozvrátený, že čas potrebný na reparáciu sa tak nutne predlžuje ale rezervy imunitného systému sa obmedzujú.

Až po zbabranej terapii onkológ uzná pacientovi právo rozhodovať sa, ale to je už až vtedy, keď do pacienta nalial to, čo bolo určené farm. tabuľkami na zabezpečenie zisku. Ak toto splnil, uzná právo pacientovi bez toho aby sa hneval a ani proti vitamínom nenamieta, hoci aj tak už nepomôžu, ale aspoň sa nevysmieva. Takže takto je to s onkológmi. A samozrejme nezabudnú pripomenúť chemo a rádioterapiou zdevastovanému pacientovi, že môže lekárom len poďakovať, že mu predĺžili život. Aké ľstivé a barbarské…

Nemôžem uveriť tomu, že by onkológ nevedel o tom, že chemo. život len skracuje. Alebo sú naozaj takí sprostí, že to nevedia? Keď sú sprostí, nemajú právo zaobchádzať s našimi životmi, a ak to vedia a čušia tak tiež nemajú právo. Nech sa aspoň nehrajú na tých, čo zjedli všetku múdrosť sveta , a nech netvrdia, že alternatívna medicína ešte nikoho nevyliečila, keď nedovidia ďalej za ich tabuľky protokolov nalinkované farmaceutickými chlebodarcami.

S pozdravom

ukrivdená matka

Poznámka Kampane  za pravdu v medicíne

Z týždňa na týždeň čoraz viac dostávame emaily od rodičov ťažko chorých detí, najmä chorých na rakovinu. Už tento fakt, že rakovina v detskej populácii rapídne stúpa (a bude stúpať naďalej, ak deti budú naďalej predávkovávané vakcínami a krmené nesprávnou výživou doma a v škôlkách/školách)  je zarážajúci. Omnoho zarážajúcejšie je to, že rodičia čoraz viac vyjadrujú nespokojnosť až obavy z prístupu lekárov k ich deťom a k samotným rodičom.

V blizkej budúcnosti sa budeme snažiť napísat list, „Odkaz rodičom detí na onkologických oddeleniach“, kde zosumarizujeme dôležité problémy ako aj postup, ktorý má zabezpečiť deťom vyššiu úspešnosť liečby. Zatiaľ by sme však chceli poukázať na najdôležitejšie:

1. Uzdravenie a prežitie dieťaťa vo veľkej miere zavisí od toho, čo dieťa papá. Každe jedno sústo prispieva buď k uzdraveniu, alebo k zlyhaniu. Myslite dva krát, pred tým, ako čokoľvek dieťatu podáte do úst. Okrem iného, každá sladkosť a každý gram cukru, každý pohár mlieka, biela múka a pod., každá minúta v mikrovlnke, prispievajú k neúspechu a zlyhaniu.

2. Zabezpečte, aby te mali informácie o každom jednom lieku, ktorý dieťa prijme v infúzií, tablete alebo akokoľvek inak. Aspoň raz si prečítajte príbalový leták, na ktorý máte zákonné právo.

3. Počas chemoterapie a rádioterapie (ak s touto liečbou súhlasíte) je absolútne nevyhnutné podávať aspoň vysoké davky vitamínu C (10g a viac bez ohľadu na vek dieťaťa) a vysokopotenciálne probiotiká (aspoň 6 miliárd v 1 kappsuli).

(Moj osobný názor: vitamíny jedine z prírodných zdrojov, z ovocia a zeleniny. To úplne stačí a okrem toho, keď je vitamín v tabletke, tak pre mňa je to vždy chemický liek, ktorý zaťažuje pečeň.)

4. Nebojte sa pýtať lekárov na čokolvek, čo chcete vedieť. Strach z lekárov (že vás môžu vysmiať, odradiť, ponížiť…) je tu neopodstatnený, kedže ide o život dieťaťa.

Mýtus: Konvenčná (chemická, ortodoxná, farmaceutická) medicína je vedecká a zakladá sa na dobre overených a schválených liečebných postupoch za pomoci preskúmaných a schválených liekov a najlepších technológií.

Fakt: „Over 80% of all health care interventions and technologies have no scientific evidence of effectiveness. (Smith, R. „Where is the Wisdom: The Poverty of Medical Evidence,“ British Medical Journal, 303:798-799, 1991)“

Preklad: Viac, ako 80% medicínskych intervencií a technológií nemá vedecké opodstatnenie a účinok. Uverejnené v Britskom medicínskom žurnále pod názvom „Kde je múdrosť: Chudoba medicínskych dôkazov“.

Z toho logicky vyplýva, že ak vám lekár presvedčivo hovorí, že len jeho konvenčná liečba vám prinavráti zdravie, na 80% nehovorí pravdu (vedome alebo nevedome).

Reakcia na článok. Dobrý deň, chcela by som len dodať k článku, ktorý napísala Iveta B., že bola veľmi mierna a veľmi šetrila niektorých zamestnancov, keď o nich písala. V tomto období som aktívnou opatrovateľkou, asistentkou i zdravotníčkou svojho dieťaťa na takomto oddelení a mala by som omnoho viac zaujímavostí z režimu a pravidiel, ktoré sú zaužívané na tomto odd. Možno to niekedy zverejním, ale naozaj nikto z nezúčastnených ľudí ani len netuší čo sa tu deje. Musím však aj pochváliť to malé množstvo sestier a lekárov, ktorí sú naozaj ohľaduplní a ľudskí. Česť ich práci. S pozdravom Zuzana S.

Pôvodný článok. Detská onkológia, toto spojenie v nás vyvoláva akýsi zvláštny rešpekt a iste aj hrôzu a strach. Zamysleli ste sa však niekedy nad tým, ako to vlastne na takej detskej onkológii vyzerá, resp. ako to tam asi funguje? Veľká väčšina ľudí, medzi ktorých som donedávna patrila aj ja, si predstavuje, že v prípade detskej onkológie ide o mimoriadne miesto, kde sú všetci ochotní urobiť čokoľvek, aby deťom pomohli v boji s ťažkou chorobou. Bohužiaľ, skutočnosť je od tejto predstavy veľmi ďaleko.

Je  neuveriteľné, čím všetkým si musíte prejsť, ak má vaše dieťa onkologické ochorenie a pomoci, ktorú by ste v tejto chvíli zo strany detskej onkológie považovali za samozrejmú, sa vám neujde.

V prvom rade vám dajú pocítiť, že vy ste nikto, len oni sú tí, ktorí rozumejú onkologickým diagnózam. Komunikácia medzi rodičmi a doktormi je na veľmi nízkej úrovni, jednoducho nie je ochota sa s vami normálne porozprávať, pritom ide o najťažšiu etapu vášho života.

Lekár vás stručne, často bez známok empatie, oboznámi s diagnózou dieťaťa, samozrejme ak máte to šťastie a nie je momentálne na dlhšej dovolenke. V takom prípade si vás pohadzujú rôzni lekári ako horúci zemiak. Každý z nich vám povie kúsok z tej úžasnej diagnózy a vy sa to potom snažíte dať nejako dokopy. Je to ťažké hlavne preto, že ste sa s takými vecami nikdy predtým nestretli, nie sú to bežné lieky, ktoré si kúpite v lekárni, keď máte chrípku, a je vám jasné aký bude ich účinok.

Ide im len o jedno, aby ste im podpísali ten ich prekliatý papier, rodičovský súhlas, ktorý im dovoli podávať chemoterapiu a zbavuje ich to pravnej zodpovednosti za následné účinky a smrť dieťaťa – niečo, čo vôbec nie je ojedinelé. Počujete len to večné: „Podpíšte a podpíšte!“ Keď sa pýtate na toxické účinky chemoterapie, resp. rádioterapie, len vás odbijú, že oni tým zachraňujú život vášho dieťaťa, a s  vedľajšími účinkami jednoducho musíte počítať. Od začiatku stanovenia diagnózy tvrdia, že iná liečba ako „konvenčná“ nedokáže vášmu dieťaťu zachrániť život. To je absolútna lož.

Keď už ako tak prijmete chorobu vášho dieťaťa, vaša myseľ sa automaticky preprogramuje na boj s touto zákernou chorobou. To samozrejme ešte netušíte, že sa budete musieť potýkať s úplne absurdnými vecami v rámci detskej onkológie. Dostali ste sa na oddelenie, ste si vedomí, že tam strávite určitý čas, len s vaším chorým dieťaťom, ďaleko od rodiny, od práce, resp. od možného zárobku.

V hlave riešite všetky možné veci od psychických až po finančné. Vaše dieťa na začiatku absolvuje rôzne vyšetrenia, pokiaľ je malé tak samozrejme všetko v narkóze, nechápe čo sa to deje, začína si uvedomovať, že niečo s ním asi nie je v poriadku, že je v nemocnici. A vy sa ho snažíte všemožne zabaviť aby ste sa z toho nezbláznili.

Prvý šok zažijete  po prijatí na oddelenie, pretože sa nikto nebude unúvať, aby vám oznámil to, že rodič si musí zaobstarať vlastnú posteľ a periny, aby mohli na izbe s dieťaťom spať. Iste, majú erárne postele pre rodičov, ale po prvé, je ich len obmedzený počet a po druhé, ak na nich budete spať týždeň, môžete rovno navštíviť ortopéda (zaujímavé, že sa z toľkých sponzorských peňazí nedá zaobstarať aj slušné postelné vybavenie pre rodičov). Proste, je to ako na nevydarenej dovolenke.

Potom vás čaká ďalší šok, pretože asi len v rámci detskej onkológie si nie je možné priplatiť nadštandardnú izbu, aby ste predsa len pri tom svojom „pobyte“ mohli mať aspoň aké také súkromie. Takže vás čaká jedna toaleta a jedna sprcha pre päť izieb, v ktorých sa v čase „špičky“ nachádzajú asi tak tri deti plus rodičia na jednej izbe.

Ak je vaše choré dieťa už príliš veľké nato, aby sa zmestilo do takzvanej umývadlo-vaničky, ktorá sa nachádza na izbe kde nie je kúpelňa, musíte ho ísť umyť do spoločnej sprchy, kde sa samozrejme umývajú všetci obývatelia tých piatich izieb. Nehovoriac o tom, že to musíte absolvovať s pumpou zapojenou do zástrčky a infúziou, ktorú má vaše dieťa napojenú na sebe. S tým vám samozrejme nikto nepomôže.

A teraz kapitola sama o sebe. Sestričky. Vždy som si myslela, že sestričky na detskom oddelení sú zlaté stvorenia, ktoré vám s chorým dieťaťom vždy ochotne pomôžu. No na detskom onkologickom oddelení som vytriezvela. Jediné čo tam sestričky urobia je, že zoberú dieťaťu krv, napoja mu infúziu, donesú vám lieky pre dieťa a tým to končí. Teplotu meráte sami, sledujete moč, stolicu, musíte zapisovať všetok príjem tekutín a výdaj tekutín. Nedajbože, že niečo zabudnete zapísať, vyhrešia vás ako nejakú školáčku.

Samozrejme neexistuje, aby ste si počas dňa rozložili posteľ a trochu si oddýchli, hneď vám oznámia, že nie ste doma v obývačke. Takže vám zostáva po prebdenej noci už len stolička a tvrdá opierka na posteli vášho dieťaťa. Proste úplne zúfalstvo.

Presúvanie z izby na izbu. To je ďalšia úžasne organizovaná vec na detskej onkológii. Iste, v niektorých prípadoch je to nevyhnutné, ale väčšinou ide o totálne chaotické manévrovanie s pacientmi, nehovoriac už o tom, že nakoniec skončíte na izbe s niekým, kto  nie je leukopenický (teda môže sa pohybovať bez rúška mimo izby), a teda môže priniesť z vonku hocičo na izbu, kde leží vaše leukopenické dieťa, teda ktoré má málo leukocitov, bielych krviniek, a nedokáže sa brániť proti hocijakým parazitom alebo baktériám.

To iste platí, ak vám prídu utrieť prach, s tou istou handrou ako všetky izby pred vašou, a to len raz za týždeň. Veľmi hygienické, úplne antibakteriálne. Nehovoriac o tom, že občas sa nájde aj nejaká tá plieseň na izbe, na ktorú musíte samozrejme upozorniť vy, lebo z „predstavených“ si to nikto nevšimne.

Lekári. To sú ľudia, na ktorých úplne visíte, pretože oni majú na starosti zdravie vášho dieťaťa. Všetko to stojí na komunikácii. Dosť som nepochopila ich správanie, ktoré je úplne iné v skutočnosti a na TV obrazovkách. Všade v reklamách a propagáciách o zdravotníctve, vás ubezpečujú o najlepšej starostlivosti. Ale kde je tá najlepšia starostlivosť? Je to to, že vám lekár zamlčí správnu diagnózu, že si nenájde dostatok času, aby vám vysvetlil všetky veci ohľadne liečby podrobne? Že si stále tvrdí len svoje?

Ak vaše dieťa plače a vy ho držíte na rukách pri vizite, prednostka destskej onkológie sa na vás obráti a opýta sa vášho dieťaťa, že či mu maminka ubližuje, a ešte to nadôvažok zopakuje dvakrát. Tak si myslím, že v takomto prípade ako lekár prekročila únosné hranice ľudskej slušnosti a morálky.

Ak je vaše dieťa malé, a potom všetko čo si musí vytrpieť, chce večer s vami spať v posteli, pretože určite je mu pri mamine alebo ocinovi najlepšie (tak to robia deti aj keď sú choré doma), lekár na vás nakričí, že ako si to predstavujete, dieťa musí spať samo v posteli, už vôbec nesmie byť vo vašej, a že ho to máte odnaučiť.

Samozrejme, nedajbože, aby ste si sadli na posteľ dieťaťa, mohli by ste mu tam zaniesť špinu. Naozaj sa tam človek stretne dennodenne s takými urážkami a nebojím sa povedať chrapúnstvami od lekárov, že  sa mu z toho zastavuje rozum. Áno, na detskej onkológii, kde deťom ide o život.

Návštevy na detskej onkológii. Je normálne, že vaše dieťa navštevuje rodina, prípadne priatelia, vždy samozrejme v rámci únosnosti. Na izbe je vzhľadom na počet detí na izbe maximálne jeden príbuzný. Preto ma udivuje, že je vôbec možné, aby sa na detské oddelenie, kde sú deti, ktoré majú veľmi slabú imunitu, dostali ľudia, absolútne cudzí, len kvôli nejakej super úžasnej akcii na pomoc deťom na detskej onkológii.

Hocikedy sa tam príde nejaká „celebrita“ len tak poprechádzať, asi aby jej stúpla popularita úspešnosti. Takto ťažia z ťažko chorých detí.

Ak bojujete s takouto zákernou chorobou vášho dieťaťa, možno si pri čitaní týchto riadkov pomyslíte, že sa s takýmito absurditami nemôže stretnúť u lekárov a sestier, ľudí, ktorí sa na určitý čas stanú súčasťou vášho života. Problém je len v tom, že vy nie ste súčasťou ich života, ale iba každodennej práce. Teda, aspoň to z ich správania tak vyzerá.

Iveta B