Sú ľudia, na ktorých by sa nemalo zabúdať. Jeden z nich bol aj bývalý šéfredaktor denníka Pravda Bohuš Trávniček, ktorý bol šéfredaktorom Pravdy v rokoch 1969-1987.
Už som o ňom písala v článku v roku 2022.
Ako som spomínala v článku, tak pána Trávnička som začala viac vnímať v súvislosti s kauzou Babinský.
Pred pár dňami zomrel Stanislav Babinský a podľa dokumentárneho filmu natočeného v roku 1990 Kauza Babinský bola najznámejšia aféra 80 -tich rokov. Ten dokument sa menoval Stanislav Babinský život je nekompromisný bumerang.
Tu je info, že Stanislav Babinský zomrel a kto to bol.
Niektoré osobnosti Slovenska sú často v médiach, ale o Bohušovi Trávničkovi je dlhé roky ticho. Ako keby ani nestál za zmienku o tom, že žil, kto bol a akú mal odvahu kritizovať v tej dobe pred rokom 1989, čo sa v skutočnosti dialo.
Pripomínam info z článku z roku 2022, odkaz na neho som uviedla vyššie:
Keď zomrel Bohuš Trávníček, tak ma zarazilo, že správa o tom bola až na druhej strane tohto denníka a dosť malá. Bola som sice mladá, krátko po strednej škole a bez skúseností z novinárskej branže, ale i tak mi napadlo, že keď zomrel šéfredaktor tohto denníka, tak ta správa podľa mňa by mala byť na 1.strane a omnoho väčšia.
Na tu informáciu som zabudla, ale po krátkom čase bol u nás v tlačiarni jeden pracovník práve vyššie spomínaného generálneho riaditeľstva a tí ľudia z generálneho riaditeľstva chodili i do iných tlačiarní na Slovensku. Pretože to tempo práce bolo predtým pomalšie, tak to sme sa dozvedeli i iné informácie. A práve jeden z pracovníkov tohto riaditeľstva vtedy spomenul, že šéfredaktor Pravdy Bohuš Trávníček zomrel a po Bratislave sa povráva, že vraj ho našli obeseného, lebo mal v šuflíku kauzu Babinský, do ktorej boli „zapletené i vysoké politické špičky (spomínal konkrétné mená) a vraj sa vyhrážal, že to uverejní. Ten pán asi myslel bratislavské tlačiarne alebo minimálne tam dostal tuto informáciu.
Skutočnosť bola tá, že Bohuš Trávníček skutočne zomrel a divné bolo, že správa o jeho smrti bola malá a len na druhej strane denníka a podľa mňa dosť nenápadná. Ten pán z riaditeľstva pravidelne chodil pracovne do všetkých bežných tlačiarní, i do bratislavských. Dokonca i ja ako mladá som sa s niektorými kolegami z iných tlačiarní stretla na školeniach, ktoré sa robili v Senci v jednej podnikovej chate jedných bratislavských tlačiarní.
Mysím si, že i tento pán Bohuš Trávniček si zaslúži pripomenúť, že nebol „len“ komunistický novinár, ale snažil sa viac, ale jeho meno vo verejnosti sa dlhé roky nespomína vobec. . Bohužiaľ tento jeho pokus o spravedlnosť nevyšiel, i keď kauza Babinský nakoniec v médiach uverejnená bola.
Ako šéfredaktor komunistického denníka mal Bohuš Trávniček v tom čase obrovskú moc a podľa jeho článkov si myslím, že nebol hlupák.
Samozrejme, nikto z kompetentných v tom čase si nedovolil povedať, že bol pre nich nebezpečný a preto ho odstránili. Vtedy sa klamalo všade a v médiach zvlášť. Pravda nebola žiadúca.
Lenže vtedy sme to aspoň vedeli a nehrali sme sa na demokraciu.
Takže prečo by niekto tvrdil pravdu o jeho smrti, keď média klamali najviac zo všetkých? Propaganda „jela“ naplno. Naučili sme sa pravdu čítať medzi riadkami…
Niektoré články som od Bohuša Trávnička v Pravde v tom čase čítala. Na komunistu mal celkom rozumné názory, s ktorými som sa stotožňovala a zaujali ma, že nepísal nezmysly.
A téme Bohuš Trávniček sa venoval aj tento článok:
https://necenzurovane.net/06/travnicek.html
Citujem z článku, ktorý napísal Vladimír Pavlík:
Statočnosť a odvaha písaného slova
Nebudú to nadnesené, ale ani vzletné slová keď poviem, že Bohuš Trávniček bol z titulu svojej funkcie šéfredaktora komunistického denníka Pravda ojedinelý zjav vo vtedajšom socialistickom Československu, ktorého nielen hovorené slová, ale aj písané slová, ktoré spolu s jeho činmi boli vždy v jednej rovine. Tak ako Pilát nenávidel Krista, tak aj jeho nenávideli mnohí vysokopostavení komunistickí funkcionári, obrazne povedané, papaláši. Ich žlč bývala priamo krvavá, ako žlč rozzúreného býka,hlavne z jeho sobotných príhovorov v Pravde zo začiatku roka 1985. 13. apríla 1985 vo svojom príhovore napísal:
“Čo teda robiť, aby za slovom nasledoval čin, aby protisocialistická pliaga jedla síce chlieb – ale väzenský? Na lapaja a darebáka dobré slovo neplatí. To je tak dobré pre sviečkové babky, ale nie pre grázla či mafiu, ktorá sa obohacuje na úkor spoločnosti, porušuje zákon a zásady socialistického spolunažívania. A pritom predovšetkým v socializme platí: kto sa protispoločenskou činnosťou zabrýzga ako sviňa v mláke, tak s ním treba aj jednať. Bez ohľadu na to, či je rybár, ktorý loví v mútnom, alebo obeť, ktorá si lebedí v jeho sieti.”
Priam amok zúrivosti nielen na vtedajšom ÚV KSS, ale aj krajských a okresných straníckych orgánoch vyvolal jeho príhovor uverejnený 3. augusta 1985: “Sú iní, ktorých mená a funkcie sú opradené pavučinou autority, ibaže majú autoritu založenú na strachu spolupracovníkov, podriadených. Žijú v predstave, že ich postavenie, moc sú neotrasiteľné, vytvárajú okolo seba nimbus nedotknuteľnosti, lebo oni si môžu dovoliť veci, ktoré iným, obyčajným smrteľníkom nie sú dovolené. Sú ďalší, ktorí si z titulu svojej funkcie a služobného postavenia vybudovali pašalík. Správajú sa ako veľkomožní, bývalí slúžni a principáli. PREDSTAVUJÚ PARTY A PARTIČKY, MAFIE A SPOLOČENSTVÁ, TIAHNU ZA JEDEN POVRAZ. Majú svoje vznešené vášne – veľkopanské poľovačky, pijanské družiny, kartárske tímy – lebo oni sú ktosi – honorácia, aristokracia, ktorá si to môže dovoliť, má na to.” (A mne, ako autorovi tohto článku ostáva len konštatovať, že do takejto čeľade úplne jednoznačne možno zaradiť aj 90% členov ponovembrových vlád a parlamentov.)
Plným právom možno na osobu Bohuša Trávnička použiť výrok sv. Jána18.36: “Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo o pravde.” Jeho zmysel pre pravdu bol v tom období ako to Kristovo svetlo. Pravdu láskavú a tichú svojou nekompromisnosťou v pokore impozantného a hrdého muža. Mnohí sa v týchto príhovoroch poznali a podľa hesla – najlepšia obrana je útok – začali ho osočovať, znevažovať, likvidovať. Napriek tomuto všetkému si 17. a 18. novembra 1986 dovolil v úvodníkoch Pravdy nastoliť problém nielen prestavby hospodárskeho mechanizmu, ale všetkých spoločenských sfér a štruktúr, no hlavne samotnej komunistickej strany. Mimo iného tu napísal: “Stratégia urýchlenia bezpodmienečne vyžaduje prestavbu štýlu a metód aj v straníckej práci. Táto požiadavka vyvoláva medzi časťou našich straníckych funkcionárov rozpaky, nervozitu aj istý stupeň nepochopenia.”
V decembrovej Pravde z roku 1989 (23. 12.) jeho manželka vydala toto otrasné svedectvo: “Manžel bol ustavične medzi dvoma mlynskými kameňmi. Na jednej strane boli ľudia, čo mu písali a sťažovali sa, na druhej strane nepochopenie, ba až zúrivá obrana z vysokých miest. Lebo takmer každý podvodník mal svojich zástancov. Už nebolo dňa, aby niečo nehrmelo. Aféra Mäsopriemysel (Špačinský), s Rempom, Reštaurácie Považská Bystrica, Ladislav Bambúch zo Žiliny a útoky spoza chrbta od Vladimíra Pirošíka. (V. Pirošík v tom období vedúci tajomník KV KSS v Banskej Bystrici – pozn. autora V. P.) Dokonca z Ústredného výboru KSS išli až tak ďaleko, že žiadali lekárov, aby potvrdili, že môj manžel nie je duševne zdravý, že nemôže viesť redakciu. Neľudské praktiky nemali konca-kraja, útočili naňho, že vedie Pravdu proti strane. Pritom sa musel každý mesiac preliečovať, lebo mal leukémiu. Nechápala som, kde sa v ňom berie toľko sily, že vládal vzdorovať. Však bojoval za svojich redaktorov, za Pravdu i za seba.”
Závažné svedectvo o tomto období mi vyrozprával bývalý vysoký stranícky funkcionár, patriaci z titulu svojej funkcie medzi komunistickú nomenklatúru. Keďže Pravda boli povinné noviny pre všetky štátne orgány a inštitúcie, jeho články mali ohlas nielen medzi radovými členmi KSS, ale aj medzi ostatnými čitateľmi. Spomenul mi o jednom stretnutí predsedov straníckych organizácií v Bratislave s hlavným ideológom ÚV KSS Ľudovítom Pezlárom. Dotyční predsedovia, hlavne tí ortodoxní, tam veľmi negatívne hodnotili tieto Trávničkove články. Pripomínali ich negatívny vplyv na myslenie pracujúcich k vedúcej úlohe komunistickej strany. Boli tam ale aj takí predsedovia, ktorí s jeho myšlienkami súhlasili. No nemali odvahu povedať to nahlas.
V ďalšej debate mi tento bývalý funkcionár povedal aj toto: “Začínal som pociťovať hanbu nad sebou samým. Stále som si opakoval, že na ďalšom stretnutí už nebudem mlčať. Že sa postavím a poviem – súdruh Pezlár, veď to, čo ten Trávniček píše, môže komunistickú stranu nielen očistiť od kariéristov a prospechárov, ale aj zvýšiť už vtedy jej naštrbenú dôveru a autoritu medzi ľuďmi. Nedokázal som to. Ani ja, ani viacerí moji kolegovia, ktorí tieto pocity zdieľali. Keď sme sa konečne k tomu koncom roka 1988 odhodlali, nezískali sme primeranú podporu. Aj preto som po novembri 1989 išiel pracovať ako obyčajný robotník ku stroju, hoci som mal dosť možností začať novú kariéru už bez červenej legitimácie. Videl som, ako sa z okruhu mojich známych straníckych funkcionárov začína tvoriť nová kapitálotvorná vrstva. Bolo to také jednoduché. Zahodiť legitimáciu, využiť kontakty a informácie.”
V mene tých najvyšších štátnych záujmov
Hrozba, ktorú Bohuš Trávniček predstavoval pre skorumpovanú komunistickú nomenklatúru, bola obrovská. Vedel, že zákerná choroba skracuje jeho pozemský život. Vedeli to aj tí, ktorí ho nenávideli, tí, ktorých otvorene pranieroval a obnažoval. Jeho písané slovo so stúpajúcou silou už ohrozovalo záujmy tých najvyšších. V mene vyšších či tých najvyšších záujmov sa muselo urýchlene konať – urýchliť jeho smrť. Mám dostatok dôvodov si nielen myslieť, ale aj tvrdiť, že jeho smrť na Železnej studienke 15. mája 1987 zapríčinilo niečo, čo túto smrť urýchlilo. Boli na to špeciálne komandá či jedinci aj vtedy, sú na to špeciálne komandá či jedinci aj dnes. S niektorými zasvätenými, ktorí mali pred novembrom 1989 mimoriadne dobré informácie, hlavne z titulu ich vtedajšej profesie, mi potvrdili, že Trávničkov život predčasne ukončila injekcia, pichnutá mu proti jeho vôli. (Nemám dôvod tomu neveriť. Evidujem takéto kauzy a niektoré som aj zverejnil. Nikdy napr. nezabudnem na jeden rozhovor v Košiciach, kde mi istý človek pripomenul, keď sme sa bavili o osobe Alexandra Dubčeka, že KGB nikdy nedopustí, aby išiel vypovedať do Moskvy ohľadom augusta 1968. Za necelé dva mesiace po tomto rozhovore mal Dubček autohaváriu, na následky ktorej neskôr zomrel, a pri ktorej sa stratili závažné dokumenty. Bolo to asi dva týždne pred tým, ako mal ísť vydať svedectvo do Moskvy ohľadom tejto kauzy.)
Koniec citácie z článku.
Statočnosť niektorých ľudí by sme si mali pripomínať, i keď už nie sú medzi nami. Jedným z nich bol Bohuš Trávniček.
Uverejnené na: https://popelka123.blogspot.com/2025/07/kauza-babinsky-bohus-travnicek-byvaly.html
Doplnenie:
Ako fungujú média popísal vo svojom dokumente i režisér John Pilger, kde sa pýtal konkrétnych novinárov. Odkaz na tento dokument som uviedla v článku:
https://popelka.blog.pravda.sk/2025/05/08/vojna-ktoru-nevidite-dokument-novinara-a-rezisera-johna-pilgera/
V prvom videu zase popisuje český novinár Milan Vidlák svoje skúsenosti:
https://popelka.blog.pravda.sk/2024/03/10/co-sa-v-mediach-nedozviete/
Tu je moja skúsenosť s novinármi z iného denníka:
https://popelka.blog.pravda.sk/2024/03/21/su-novinari-na-strane-dobra-a-spravodlivosti/
A zaujímavé info z wikipedie ohľadom denníka Pravda:
https://sk.wikipedia.org/wiki/Pravda_(slovensk%C3%BD_denn%C3%ADk)
V rokoch 1948 až 1989 bola Pravda tlačovým orgánom Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska. Na Slovensku mal denník výsadné postavenie. Cenzuroval a interpretoval spravodajstvo v súlade s ideologickou líniou KSČ. Štátne podniky museli denník povinne odoberať.
Pokračovanie citácie z článku... Začínal však... ...
Babinský by si to, čo si dovoľoval, nikdy... ...
Teraz je to ešte horšie: len sa to robí iným... ...
Myslela som odvahu....a plusové body... ...
Ale to ste asi podpísal predtým informovaný... ...
Celá debata | RSS tejto debaty