popelka

šéfredaktor mi pred časom posunul Váš mail a ja by som sa Vám v prvom rade chcela veľmi hlboko ospravedlniť za to, že reagujem úplne neprofesionálne, teda s takýmto katastrofálnym oneskorením, za ktoré sa naozaj úprimne hanbím – dúfam, že mi to nejako prepáčite.
V druhom rade veľmi pekne ďakujem za prejavenú dôveru, musím povedať, že ma trochu zaskočila (milo).

Chvíľu mi trvalo, kým som sa k prečítaniu všetkých materiálov dostala, mail navyše prišiel v trochu exponovanom období, kedy som po dlhej dobe mala pocit, že neviem, kde mi hlava stojí a čo sa so mnou bude ďalej diať…Potom som zase dosť dlho rozmýšľala nad tým, čo Vám vlastne napísať, ako to celé vyriešiť, ako zareagovať na dôveru, ktorú Vám zrazu niekto dá…
Tak som si jednoducho nechala veci trochu uležať a povedala som si, že správna odpoveď sa mi určite objaví. Možno pre Vás nebudem mať tú, ktorú by ste čakali, ale všetko postupne vysvetlím. Kauza tunelovania VSŽ je smutná a príbeh, ktorý ste popísali Vy, určite nie je ojedinelý a v zásade ani prekvapujúci, keďže rozkrádačmi je
prelezená celá spoločnosť. Predpokladám, že „kompetentní“ veci neriešili aj preto, lebo ide o bežné praktiky a z ich uhla pohľadu snáď aj o smiešne „drobné“, na rozkrádanie ktorých upozornil človek so svedomím – teda „ojedinelý“ exemplár, naivný blázon, ktorý narobí viac zla ako osohu…a ktorého je najlepšie nejakým spôsobom „odstaviť“.

Mám s tým tiež svoju malú púchovskú skúsenosť – odkedy som začala písať, snažila som sa písať poctivo, teda písať pravdu bez ohľadu na to, čo si „vrchnosť“ myslí. Po krátkej  dobe ma „vrchnosť“ začala upodozrievať, snažila sa ma nejakým spôsobom potrestať, nastrašiť, skúšala na mňa kadejaké praktiky, vyšetrovateľské ( a celkom nefunkčné 🙂 psychologické postupy 🙂
Šéfredaktor tlaky zvládal dosť dlho – až do doby, kým „vrchnosti“ z vlastného ega celkom nepreplo a kým sa on sám príliš nezamotal do kadejakých vzťahov, ktoré sú v malom meste tuho previazané. Pred voľbami mi zakázali chodiť na mestské zastupiteľstvá, nevyšlo mi pár článkov, nejaký  editoriál. Stratila som ideály, zrútil sa mi malý púchovský svet, v ktorom  som chcela bojovať za spravodlivosť a lepší svet:-) Mala som chuť tresknúť dverami, odísť a zamestnať sa hoci aj niekde v kvetinárstve…

Potom som dostala jednu z najlepších rád v živote – jeden múdry človek mi povedal, aby som sa nevzdávala a vzala to z opačného konca. Aby som sa úplne vykašľala na lokálnu politiku a prestala sa vŕtať vo veciach, ktoré s ňou súvisia, zabudla na trápenia, ktoré mám, nezožierala sa rozmýšľaním o nespravodlivosti a začala písať pre ľudí…o pekných  a dobrých veciach, ktoré majú zmysel. Nezapodievala sa bojmi s nejakým primátorom a s celým stádom tých, ktorí len tupo prikyvujú…Najprv sa mi to zdalo ako dosť blbý nápad – zostať napriek všetkej tej cenzúre v malých lokálnych novinách a ešte sa aj „zapáliť“ pre nejakú ideu…Skúsila som to…

A naraz mi to všetko prestalo chýbať – tvár a „kecy“ oficiálnych predstaviteľov mesta, témy, ktorými som sa dovtedy zaoberala, formálne mestské zastupiteľstvá, všetky tie tváre poslancov, ktoré nikdy nevedeli, kde je sever…a v zásade ich to nikdy ani nezaujímalo.
Chuť do práce sa vrátila – bolo treba sa vynájsť a v rámci toho, o čom som v malom meste písať mohla, som chcela písať zaujímavo. Niekedy zo srandy hovorievam, že som sa narodila s nejakou podivuhodnou vlajkou v ruke – vždy som bola taký čudný revolučný typ.  Červenú vlajku sa mi však nejakým záhadným spôsobom podarilo vymeniť za bielu – mierovú. Uzdravila som sa z choroby, ktorá ma dlhodobo trápila (ťažké ekzémy), život sa ukľudnil…A všetko sa začalo samo otáčať k lepšiemu.
Prestala som si všímať zákulisné dianie v meste (ktoré mi s odstupom času príde naozaj smiešne:-) – a vrhla som sa do vecí, ktoré bavili mňa. Prestala som sa cez noviny negatívne „vylievať“ a začala som cítiť radosť z toho, ak som mohla urobiť/napísať niečo úplne opačné. A ono to zafungovalo na všetkých „frontoch“.

Dnes som úplne totálne a hlboko presvedčená, že Vy ani ja už nemusíme bojovať – pretože boj je jednoducho zlá voľba.
Myslím, že ste statočná žena a pre dobro veci ste už dávno urobili dosť. Tí hore o Vás (nás) vedia 🙂 Vaše (moje) články čítalo mnoho ľudí 🙂
A práve vďaka takýmto informáciám ľudia precitajú, najskôr s hnevom, neskôr možno s vedomím toho, že si to celé musíme urobiť odznova a po svojom, čo si však v prvom rade vyžaduje nutné a hlboké zmeny na individuálnej úrovni každého „zapojeného“.
Možno sa tunelovanie VSŽ ani všetky špinavé kšefty, ktoré sa určite udiali v Púchove (a inde), nikdy nepodarí odhaliť  – to ale neznamená, že zostanú v utajení. Každému sa jeho konanie vráti, pretože tak to jednoducho funguje. Pravda sa odhaľuje – a verte, že sa odhaľuje aj u nás, v Púchove 🙂 Len tak, sama od seba 🙂
Každému sa vracia presne to, čo zasial. A ja to mám bez roboty 🙂
Som úplne bytostne presvedčená, že spravodlivosť víťazí a zvíťazí, aj keď zatiaľ to možno nie je celkom vidno…
Na to, aby sme porazili tento zlovestný systém, však nemôžeme bojovať jeho zbraňami a podporovať emócie hnevu, ktoré sú s ním spojené…
Úprimne si myslím (vychádzajúc výhradne z vlastnej mini skúsenosti), že by ste mali celý tento starý „VSŽ problém“, o ktorom sa ľudia dozvedeli vďaka Vám a ktorý svedčí o stave našej slávnej demokratickej spoločnosti jednoducho odhodiť, neplytvať svoju vzácnu a dobrú energiu na boj s blatom, od ktorého sa človek zbytočne zašpiní…Zacieliť všetky svoje najlepšie sily niekde inde…netrápiť sa nad „neprestrieľnosťou“ mocných, lebo táto ich hra sa už aj tak dávno skončila – akurát si to poniektorí z nich ešte nevšimli 🙂
Pomôcť Vám z našich lokálnych Púchovských novín nejako extra neviem a ani si nemyslím, že je to potrebné – Vy ste už dávno zažiarili a informácie, ktoré ste uverejnili na internete zapadli spolu s ďalšími do jednej veľkej mozaiky. To, že sa naoko nič nedeje a nikto za rozkrádanie nebol potrestaný, ešte nič neznamená – aj Mikuláš Dzurinda si stále myslí, že pravdu nie je vidieť, lenže sa chudák veľmi mýli 🙂
Je teraz na nás všetkých, ako s týmito všetkými informáciami naložíme – či sa rozhodneme ísť cestou bojov a konfrontácií, alebo cestou, na ktorej už netreba bojovať s nikým a ničím. Tá druhá je podľa môjho názoru a doterajších lokálno – novinových skúseností lepšia.
Držím Vám palce, želám všetko dobré a nebojte sa – čas spravodlivých  ešte príde 🙂 Ale to vy sama viete určite lepšie 🙂

S úctou, prianím pekných dní, všetkého dobrého, ako aj vďakou za trpezlivosť a pochopenie
Lucia Žatková

ďakujem za Váš mail, to nevadí, že je neskoro. Mnohí novinári neodpíšu vobec.
Podstata je v tom, že moje zlo ešte neskončilo. Na Slovensku som bezdomovec, 6 rokov som mala problém si nájsť prácu, viackrát sa ma pokúsili poslať na druhý svet a od roku 2007 som vystriedala 7 x zamestnaní. Na Slovensku to bola len šikana, ale v Čechách rovno vyhadzovy a za úspechy. Bolo to až absurdné.
Pri poslednom vyhadzove som sa naštvala a dala to na súd. Vyhrala som to sice, ale aj tak som skončila na ulici. keby mi niekto nepomohol, tak som zase bezdomovec. Doteraz som bez zápočťáku, zamestnavateľ ma odmietol i zamestnať a nechce mi ani skončiť pracovný pomer po súde. Vnucoval mi zápočťák ku dňu vyhadzovu.
Takže som bez peňazí, bez akéhokoľvek prijmu. Advokát ma sice zastupoval, ale pomáhal skor protistrane ako mne. Vymenila som ho a druhý mi urobil to isté. Na súde som sa bránila skor sama a pomohli mi aj kladné písomné refencie zákazníkov.
Holka zlatá, ja Vás plne chápem, len som v štádiu, že to musím vyhrať, ináč moj život skončí. Chápete to? Doteraz si kúpili každého, bojím sa toho, že jeden čas bol tlak aj na človeka, ktorý mi teraz pomáha a vlastne ma živí.

Je to tak absurdný prípad, že na to, aby som Vám všetko popísala, potrebujem viac času.
Čo ma drží nad vodou? Keď bol ten tlak obrovský, dala som si urobit horoskop u jedného známeho pražského astrológa Richarda Stříbneho.Zo zúfalstva. Najprv mi robil krátky horoskop cez vysielanie v rádiu, kde bola na to zameraná relácia.
Sama som zostala šokovaná, čo sa dá z horoskopu vyčítať. Povedal mi z neho aj zaujímavú vec: narodila som sa v dobe, keď na hrote 1.domu mám Jupiter (najlepšia planéta, volajú ju aj veľké šťastie) a pri ňom najlepšiu stálicu Regulus, s akou astrologia pracuje. To znamená,. že mám obrovskú ochranu, fakt obrovskú a  táto kombinácia znamená, že v tomto živote dosiahnem slávy, úspechu. Mne nič iné ani nezostáva. Už mi vzali všetko: prácu, ktorá ma bavila, bývanie v Košiciach, možnosti sa zamestnať. „Kúpili“ si ľudí v mojej rodine tak, že ma sestry mlátili, otec si ma nezastal, mama už nežije.
Inak, začala som sa zaujímať o astrológiu a v knihe Zoši Kinkorovej som sa dočítala, že spojenie hrotu 1. domu a Jupitera mala napríklad slávna Maria Callas. Tá kombinácia znamená slávu, úspechy.
Pády tam mám tiež, ale zároveň aj obrovskú ochranu.

Samozrejme, máte právo ma ukecávať, aby som toho nechala, ale oni ma nenechali na pokoji 12 rokov, zničili mi celý život. Pokračujú v tom, takže musím si nájsť novinára, ktorý do toho so mnou pojde. Verte mi, že ten človek bude mať tiež ochranu. Raz to prasknúť musí a tu nejde o nejakú malú firmičku vo VSŽ, ale o bordél v polícií a prokuratúre. A ako šílene a nefunkčne funguje celé Slovensko. Dokazov je v tých listoch dosť. Len to je kauza, v ktorej je potreba byť opatrný a samozrejme, musí chcieť ísť do toho aj majiteľ periodika. Viem, že keby aj chcel novinár, to je málo.
Zároveň viem, že ten novinár a médium si na tom urobí fakt kvalitné meno. Bude to škandál!!!
Už je to tak rozbehnuté a rozšírené, že zastaviť to nejde.
Medzitým som pustila info aj o liečbe mojej rakoviny, viac nájdete na www.pravda.sk, blog popelka. To mi začali chodiť aj nepríjemné anonymy. Až toto ich naštvalo, do tej doby ma ignorovali.

Beriem to tak, že ste slušný človek, i keď chápem, že teraz mi pomocť nemožete. Lenže ak mi niekto pomože, tak ja nebudem mať chuť a voľu sa baviť s ostatnými novinármi. Ja mám výhodu, že o slávu nestojím, som dosť veľký introvert.Chcem len mať svoju prácu, ktorá ma baví, svoje súkromie.
Mňa na pokoji nenechali 12 rokov a je to fakt peklo.
Dúfam, že jedného dňa „urobím“ poriadok aj v novinárskej obci a vrátim novinárom z veľkých médií to, čo mi urobili oni. Veď tak blbo som skončila vďaka novinárom. Keby o tom písali dávno, tak mám dávno normálny život.
Toto nie je len o VSŽ, ale fakt i o novinároch. Ja sa nemám chuť nikomu prosiť, žiadnemu novinárovi, ani médiu, pretože je to pre mňa strata energie, i času.

Majte sa pekne a nech sa Vám darí.

S pozdravom

Magda Nadzamová

http://popelka.blog.pravda.sk/2012/05/20/existuju-veci-medzi-nebom-a-zemou/